Dušan Vicen o tunajšej kultúrnej politike a nekultúrnom politilizovaní v nej.
Pred niekoľkými týždňami sa časopisom .týždeň prehnala zaujímavá kampaň, ktorá paušalizovaním a zjednodušovaním faktov vykresľovala časť umelcov ako neschopných neslobodných darmožráčov, ktorí nevedia nič iné, iba naťahovať ruku smerom k štátu či mestu, aby im platili a zastrešovali ich nikomu nepotrebné umelecké radovánky. Prístup u redaktorov týždenníka hrdiaceho sa názvom kritický, čo aspoň podľa mňa znamená, že by mali, keď už nie rovno chápať, tak aspoň hľadať základné súvislosti, prinajmenšom nezvyčajný. Ak nie rovno zámerný. Začalo to podivuhodnou anketou na témuKrajcer a umelci, v ktorej oslovení redaktori zhodne konštatovali, že nevedia, o čo protestujúcej časti umeleckej obce ide a ďalšími vetami svoje konštatovanie nielenže potvrdzovali, ale aj usilovne prekonávali demonštráciou toho, že vôbec máločo vedia o tom, k čomu sa úporne snažia vyjadriť. Len ako ilustráciu uveďme odpoveď redaktora, ešte raz podotýkam, kritického týždenníka, že on nevie, kde sa zrazu zázračne našlo 12 miliónov eur v štátnom rozpočte na záchranu súkromnej galérie v čase krízy, ale keď už sú, tak nech sa použijú. Celá všetkým možným zapáchajúca transakcia im pripadala normálna a takto klientelisticky investované štátne peniaze im neprekážajú. To, čo im prekáža je, že proti tomu protestujú tí, ktorí sa sami uchádzajú o štátne granty. Čo na tom, že sa tu porovnáva súťaž, v ktorej musí uchádzač vypracovať projekt, že udelenie grantu musí schváliť odborná komisia (áno, nie je to všeliek, ale aspoň aká-taká prekážka na ceste k podobným kamarátšaftom) a že žiadny z grantov sa ani len nepribližuje k onej bájnej 12-miliónovej hranici udelenej takým neštandardným spôsobom, že si pri jej obhajovaní aj rétoricky podkutý minister kultúry šliapal po jazyku.
Onedlho po tom sa objavila poznámka v článku Michala Kaščáka na adresukultúrneho centra A4, ktoré sa dopustilo zločinu proti nezávislosti tým, že začalo po tom, ako prišlo pri neuveriteľne hlúpozmanipulovanom výberovom konaní na priestory bývalého V-kluburokovať s mestom, ktoré prejavilo záujem pomôcť riešiť vzniknutú situáciu, kedy sa obľúbené kultúrne centrum ocitlo na ulici. Nikto ešte presne nevedel, o čom sa rokuje, ale niektorí už vedeli, že je to zle. Možnosť, že si možno obidve strany majú čo ponúknuť a že ich spolupráca môže byť hádam aj prospešná tak pre nich dvoch, ako aj obyvateľov mesta sa nepripúšťa.
A nakoniec ako každá správna kampaň, aj táto bola v závere vyšperkovaná článkom Juraja Kušnierika, ktorý to zavŕšil zdanlivo nevinnou, čarovne hlúpou metaforou, prirovnávajúcou umelcov uchádzajúcich sa o štátne peniaze k rozmaznaným tínedžerom, polihujúcim v detskej izbe, ktorú im zariadil otec, pričom na neho nadávajú, že im k tomu nekúpil aj nový komp. Z celého článku vyplýva, akoby malo byť samozrejmosťou, že keď si už raz nejaké (rozumej štátne) peniaze dostal, nemáš sa čo starať, nedajbože ešte kritizovať, ako sa rozdeľujú celkovo. A to ani v takom prípade, keď minister udelí z dotačného systému, navzdory rozhodnutiu odbornej komisie 30000 eur na projekt megakomerčného muzikálu, poskladaného z dlhoročných hitov popovej legendy, ktorá sa navyše hrá na pôde štátneho divadla, čím ho vlastne štát viac ako slušne dotuje dvakrát. Juraj Kušnierik má pri nespokojnosti s podobnými rozhodnutiami jednoduchý recept. Buchnúť dverami v rodičovskom dome a uživiť sa v trhovom mechanizme sám. Lenže ten príklad úplne nesedí. Ak otec rozdeľuje svoje peniaze, ktoré si poctivo zarobil, alebo niekde šikovne nakradol, v poriadku, nech si s nimi robí, čo chce. Ale čo v prípade, keď otec svojvoľne, alebo v súlade s vôľou niekoho mocnejšieho rozhadzuje peniaze, na ktoré sa nedobrovoľne poskladala celá rodina, ergo aj chudák syn?! Ani vtedy nemá do toho čo kafrať?! Alebo sa nebodaj aj o časť z tých peňazí spolu s ďalšími členmi rodiny uchádzať? Navyše do akého trhového mechanizmu to Juraj Kušnierik posiela syna plne si zarábať na svoje umelecké ambície? Do takého, kde jedna vyvolená časť žije v socializme a všetky nemalé náklady, napríklad na techniku, priestory a ďalšie záležitosti nevyhnutne spojené s prevádzkou divadla plne hradí štát alebo mesto, a druhá im má konkurovať dokatovaná deformovaným kvázi trhovým mechanizmom? A ešte sa bude od nej očakávať, že bude v stojatom tvorivom socialistickom rybníku progresívnou šťukou?! Treba priznať, nie zle vymyslené. Samozrejme, pre tých v tom rybníku. O tom, prečo sa v ňom rozhodli bahniť aj spomínaní redaktori, môžeme len špekulovať.
Každá diskusia o spôsobe financovania umenia a kultúry na Slovensku je potrebná viac, ako tá povestná rozprávková soľ. Ale názory, ktoré hádžu všetkých umelcov do jedného vreca ako ľudí, ktorí sa nevedia normálne uživiť pri sústruhu a preto sú ako pijavice prisatí k štátnej dojnej krave, by človek skôr čakal v zariadení mínusovej cenovej skupiny, prípadne v anonymnej internetovej diskusii. V kritickom týždenníku, kde by nemali mať problémy s unikaním súvislostí, je to prinajmenšom prekvapivé, a to aj v prípade, keď sa jedná o ministra za stranu, ktorú časopis otvorene podporuje vo voľbách. Nebezpečenstvo takých zjednodušujúcich, akoby zdanlivo kamarátsky podpichovačných článkov je totiž v tom, že nepriamo útočia na tých najzraniteľnejších. Tých, ktorí väčšinou (lebo iste aj tu sa určite nájdu výnimky) tých pár peňazí, ktoré ak na základe rozhodnutia komisie dostanú, využívajú, už vo svojom vlastnom záujme čo najefektívnejšie tak, aby sa podarilo uskutočniť niečo, na čom sú poväčšinou bytostne zainteresovaní a už predtým na to vynaložili obrovské množstvo osobnej energie. Pretože o požiadavke poslať sa samoživiť povedzme Národné divadlo, v ktorom napríklad kontrola skonštatovala prehrešky proti rozpočtovým pravidlám za vyše 400 tisíc eur, som sa v žiadnom z tých článkov nedočítal. Tak vysoko zarúbať, akoby chýbala odvaha. Alebo motivácia? Akoby bolo samozrejmosťou, že sú tu, ak trochu rozvinieme ten nešťastný príklad Juraja Kušnierika, dve kategórie synov!
Jedni sa nonšalantne pohybujú v horných poschodiach honosne zariadeného otcovho domu, a každý rok im napríklad od štátu pribudne zákonom garantovaná slušná sumička, na ktorú sa, či chce, či nechce poskladá celá rodina. To je v poriadku, tak to má byť. Aj s tým, že napríklad usporiadajú v dome svojho otca veľkolepý žúr, ktorému padnú za obeť jeho vzácne kryštálové lustre, bez toho, aby za to bol niekto zodpovedný.
No a potom sú tu tí druhí, ktorí si nájdu miesto v nevyužitej otcovej pivnici, ktorú s pomocou priateľov, známych a početných dobrovoľníkov pretvoria na miesto, kde sa dá hrať divadlo. Otec im raz za čas, keď uzná za vhodné, niečo prispeje a oni spolu s vlastnými prostriedkami zariadia a prevádzkujú celé divadlo za sumu, za ktorú na horných poschodiach nezriadia ani obklad do riaditeľovej kancelárie. Tu napríklad taký Vlado Zboroň z divadla SkRAT so samozrejmosťou robí prácu, ktorú hore robia niekoľkí. Pomôže rozložiť scénu, prichystá si kostým a rekvizity, zahrá svoje jedinečné kreácie, ešte v ten večer všetko zbalí a ráno ho už možno vidieť v Prašnej Bašte nosiť tašky a hrkotať s bedničkami v úlohe prevádzkara. Ak je toto obraz rozmaznaného tínedžera, ktorý nevie nič iné len naťahovať k otcovi ruku, tak potom v poriadku. Len do nich! Treba ich vyhnať! Jak tú Popolušku!
Vo všetkých európskych štátoch, kde sme v poslednej dobe s divadlom SkRAT hrali, sme sa stretávali s technicky veľmi dobre vybavenými kultúrnymi centrami a divadlami, ktoré boli vyvážene financované prostredníctvom účelových, často viacročných grantov a podieľali sa na ňom tak mesto, ako štát, ako aj vlastné a sponzorské zdroje (áno, sú krajiny, kde majú sponzorský zákon, na rozdiel od našej gubernie). Lenže oni tie peniaze na rozdiel od početnej časti ľudí u nás nechápu ako financie hodené do čiernej diery, ale ako investíciu. Ak bolo napríklad v posledných rokoch divadlo SkRAT pozvané na festivaly do Dánska, Talianska, Poľska, Rakúska, viackrát do Nemecka, vo všetkých tamojších materiáloch sa uvádzalo ako divadlo SkRAT Bratislava Slovakia. Nie je to rozumnejšia investícia do reklamy ako bilboardová propagačná kampaň s prihlúplymi heslami typu Little Big City, prípadne Malá veľká krajina? Ak na špičkovom festivale súčasnej experimentálnej hudby NEXT účinkujú v A4-ke hudobníci z celého sveta, ktorí by sem inak zrejme nikdy nezablúdili, nie sú ich referencie o nabitej sále nadšených hudobných fajnšmekrov lepšou reklamou ako referencie anglických drinkturistov, ktorí nadšene hovoria o tom, že sa tu dá za páreurovú pokutu uprostred dňa vymočiť do fontány?
Je teda zaujímavé, že pripomienka o tom, nech sa tí, čo chcú robiť kultúru a umenie, jej robením aj naplno uživia, sa týka iba niektorých. A zhodou okolností tých, ktorí sa ozývajú. Pritom sa neozývajú preto, že by kritizovali, že je peňazí v slovenskej kultúre málo (hoci do slovenskej kultúry ide naozaj porovnateľne menej peňazí ako v okolitých štátoch), ale preto, akým nehoráznym spôsobom sa nimi plytvá. A tak je tu navrhovaný model, pri ktorom tí, ktorí sa v každoročnej súťaži uchádzajú o granty, ktoré sú mnohonásobne nižšie ako pravidelné štátne a mestské dotácie a napriek tomu aj s ich pomocou dokážu usporadúvať akcie, vyrábať predstavenia, vytvárať diela, ktoré rezonujú aj v medzinárodnom kontexte, sa majú dokázať uživiť sami. A tí, čo nevedia vysvetliť ako investovali 460 tisíc eur a voľba ich generálneho riaditeľa je väčšia tragikomédia ako tam uvádzané tituly, tí, ktorí robia podivné internetové stránky za štvrťročný rozpočet kultúrneho centra s desiatkami kvalitných akcií, tí ktorí za štedré štátne dotácie vyrábajú ultrakomerčné muzikály pozliepané z tisíckrát obohraných pesničiek popových legiend, tí keďže sa nesťažujú, nech ostanú pod štedrou ochrannou rukou štátu. Zrejme podľa logiky, že keď zakape nejaké progresívne kultúrne centrum alebo divadlo, čert to ber, väčšina ľudí si to ani nevšimne, ale aby sa tu o svoju existenciu museli báť stovky štátnych úradníkov v rôznych národných osvetových centrách a početných aparátoch ďalších štátnych inštitúcií, až to by bol skutočný atentát na kultúru.
Čítajte blog Dušana VicenaTU