Ktovie, či sa kultúrny priestor A4 podarí vyštvať z adresy na Námestí SNP už teraz, alebo to ešte zopár mesiacov potrvá. Ale koniec čoskoro príde, na to dám ruku do ohňa s rovnakou istotou, ako že štyri poschodia úradníkov v inštitúciách Národného osvetového centra budú nad hlavami SkRATu, NEXTu, Trištvrte Revue a ďalších spokojne vyhnívať ďalšie desaťročia.
(Nehádžem všetkých tam hore do jedného vreca, ale poznám situáciu v budove dosť dobre na to, aby som vedel, že keby tam zostal iba každý desiaty zamestnanec, tak naša kultúra utrpí oveľa menej ako predaj borovičky v susednom hypermarkete.)
Hádam nikde v štáte sa tak neudomácnilo spojenie “vykazovať činnosť” ako v reálne prežívajúcom socialistickom kolektíve, kde sa akože riadi kadečo od folklórnych tancov, cez umelecký prednes aamatérske divadlo až po stánky na knižných veľtrhoch – všetko aktivity, do ktorých by štát vôbec nemal strkať prsty, pretože im nerozumie, kazí ich abez nehofungujú aj tak oveľa lepšie. (Moja obľúbená je “štandardizovaná metodika na posúdenie vývojových trendov v zložení publika aj v jeho názoroch na úroveň Hviezdoslavovho Kubína”!:) Keby aspoň jeden “zhora” raz pohol prstom v prospech A4ky, tak by sa návštevník Nultého priestoru nemusel neraz cítiť ako na disidentskom spiknutí, za plotom, v izolácii.
Možno Facebook – jediný ozajstný stratég SaS – opäť pomôže, tak ako to v prípade návrhu riešiť krízu verejnoprávnych médií zrušením Rádia FM. (Zábudlivým pripomínam, že o to isté, o čo teraz kúzelník Alexander, sa nie tak dávno s A4 pokúsil Štefan Hríb s družinou.)
Už ani nedokážem kauzy kultúry a verejného priestoru spočítať. Zničené PKO a spokojne dožívajúci kresťanský poslanec Ďurkovský, neexistujúca Kunsthalle, príbeh Zory Jaurovej ako Bratislavčanky v Košiciach, Kablo padlo, odvolaný riaditeľ trnavskej galérie Beskid, insitná socha Márie Terézie…
Starí i noví pravicoví aj ľavicoví úradníci nielenže systematicky ničili a privatizovali kultúrne priestory na Slovensku, ale podarilo sa im vytesniť kreatívnych ľudí na úplný okraj spoločnosti. Nie náhodou jeden člen komisie vážne navrhol, aby sa A4 presunula na urbánnu perifériu – tam vo vnímaní establišmentu patrí celé kritické myslenie.
My, tvoriví ľudia na Slovensku, sme zaneprázdnení bojom o prežitie, zatiaľ čo armáda úradníkov kultúry berie platy za plné úväzky a užíva si sociálne výhody, o ktorých kurátor, vizuálny umelec, filmár alebo spisovateľ v živote nepočul. Moc sa z nás ticho smeje a pozerá sa na nás ako na amatérov, lúzrov a v podstate debilov.
Bránime sa tým, že sme na rozdiel od väčšiny individualisti a navyše slobodní, ale bez prostriedkov a mocenského zastúpenia je to skôr chiméra a prekliatie. Pohľad na politickú scénu, kde sa po spojeniach konzervatívcov s hejslovákmi, homofóbov s liberálmi, či katolíkov s mafiánskym developermi najnovšie Tina kurví s Ficom a Maďarič s Rytmusom, odrádza od angažovanosti aj posledných vytrvalcov. (Navyše aktivizmus je v našej krajine zväčša iba eufemizmus pre marketing postupu na volebnú kandidátku).
Kurátorka samozrejme zadarmo pripraví výstavu súčasnej maľby, divadelník zadarmo urobí dramaturgiu predstavenia, ja zadarmo predčítam na gymnáziách a univerzitách, ľudia z A4 aj my ostatní si zarábame v iných povolaniach, aby sme mohli vo voľnom čase tvoriť a ešte aj vystupovať, organizovať, učiť, to všetko samozrejme tiež zadarmo, respektíve väčšinou za vlastné. Aby som nezabudol na architektov, tí dostávajú tri eurá na hodinu za prácu na miliónových stavbách, v ktorých si nikdy nebudú môcť dovoliť kúpiť ani garsónku.
V Rumunsku vznikla iniciatíva Artleaks, ktorá zaznamenáva prípady, keď tvoriví ľudia pracujú zadarmo, keď súzneužívané ich práva,a upozorňuje na problém sociálne najohrozenejšej skupiny obyvateľstva (áno, podľa štastistík sú dnes umelci v horšom postavení ako osamelé matky s deťmi alebo telesne postihnutí). Mohol by som pre Artleaks spísať trištvrtiny svojho diára a väčšina kolegov na Slovensku a v Čechách takisto.
V mizerných podmienkach budeme s vysokou pravdepodobnosťou pracovať celý život. Nebudeme mať veľa peňazí. No a čo. Môžeme byť šťastní aj bez nich. Západ bol model, ktorý sme si v detstve predstavovali ako sen. To už neplatí. Škoda, ale nedá sa nič robiť. Najprv socialistická plánovaná ekonomika a neskôr kapitalistický voľný trh skončili na smetisku dejín. Hľadá sa niečo nové a nikto nevie čo.
Veľa iných generácií na tom bolo ešte horšie, a dokázali vytvoriť diela, ktoré ich prežili. Treba sa ponoriť do seba a pokúsiť sa vypovedať o čoraz povrchnejšom svete tak, aby to nebolo povrchné. Myslieť na to, v akom stave sú knižnice a Ľudové školy umenia, ako sa u nás učí literatúra, akú hudbu hrajú na Slovensku 1 a kde sa ocitlo školstvo. Chrániť seba a svoje deti pred stavom, keď jediným pravidlom konania je zisk.
Nie je ľahké tvoriť v krajine, ktorá je voči tvorbe naladená nepriateľsky, ale dá sa to, niekedy na to stačí jedna A4.
Michal Hvorecký
(Článok si môžete prečítať aj na jeho pôvodnom mieste, tu)