Divadlo SkRAT má v slovenskom divadelnom kontexte osobité a výrazné miesto. Jeho niektorí členovia sú bývalými členmi divadla Stoka a do SkRATu preniesli základný atribút Uhlárovej práce, a to autorskú kolektívnu tvorbu. V rámci svojho pôsobenia v SkRATe vytvorili množstvo výnimočných autorských inscenácií ako napríklad Umri, skap, zdochni!, Morča, Zvyšky, Proces procesu procesom…, ktoré priamo komentujú konanie človeka, spoločenské udalosti, či poukazujú na zvrátenosti doby, v ktorej žijeme. Predovšetkým negatívne, depresívne témy a idey divákom ponúkajú obrazmi, v ktorých má výsostné miesto slovo, ktoré spolu s konaním a výtvarným definovaním priestoru mnohokrát posúva obludnosti do fraškového charakteru.
Aj kvôli dominantnému a originálnemu postaveniu divadla SkRAT v slovenskom autorskom divadle, boli jeho členovia oslovení na spoluprácu v medzinárodnom divadelnom projekte s názvom Paralelné životy, ktorý iniciovala Divadelná Nitra. Výsledkom projektu je šesť autorských inscenácií, z Rumunska, Nemecka, Poľska, Maďarska, Českej republiky a Slovenska na tému 20. storočie očami tajnej polície. Dosah tohto projektu na divákov a divadlo nielen, že už je, ale aj bude skutočne rozsiahly. Vďaka nemu totiž vznikli inscenácie, ktoré odlišným, svojbytným divadelným jazykom komunikujú o hrozivom období spoločnosti, jeho podobách v rôznych krajinách a najmä o presahoch do dneška.
V rámci slovenského umeleckého kontextu vznikla angažovaná, dokumentárna dvojinscenácia Vnútro vnútra, ktorá má v slovenskom aktuálnom divadle osobité miesto. Tému komunizmu na Slovensku sa už pokúsilo spracovať viacero divadelných súborov. Žiadna divadelná výpoveď doposiaľ nezanechala v divákovi toľko otázok a súčasne odpovedí na existenciu komunistických praktík s ich dosahom na dnešnú spoločnosť. Spomeniem napríklad ročník Novej Drámy 2010, ktorého dramaturgia sa zamerala práve na inscenácie, ktoré pracovali s témou komunizmu a socializmu na Slovensku. V programe sa tak ocitli inscenácie ako MHL Slávy Daubnerovej, Máša a Beta Viktora Kollára, či Sarkofágy a bankomaty Bábkového divadla na rázcestí z Banskej Bystrice.
V rámci umeleckého a sociálneho aspektu Vnútro vnútra z tvorby SkRATu predovšetkým v presahu výpovede do súčasnosti predbehlo spomenuté inscenácie.
Vnútro vnútra vzniklo v období, kedy sa slovenský divák opätovne dostáva k umeniu, ktoré je angažované, a ktoré ho núti premýšľať, komunikovať, komparovať a zaujať postoj. V slovenskom umeleckom priestore vznikajú diela, ktoré pri recepcii nepôsobia už len hrejivým tónom a neponúkajú krásny pohľad na život. Ako príklady aktuálneho angažovaného umenia uvediem inscenáciu Psota divadla Pôtoň, inscenáciu Proces procesu procesom (Pôjdeš do basy hajzeľ!) divadla SkRAT, najnovší dokumentárny film Róberta Kirchoffa Kauza Cervanová, dokumenty Zuzany Piussi, či film Absolventi/Sloboda nie je zadarmo od Tomáša Krupu. Diela, ktoré reflektujú a signalizujú, že je „niečo zhnité v štáte dánskom“.
Inscenácia Vnútro vnútra sa skladá z dvoch inscenácií – Vnútro vnútra a Paranoia Querulans, ktoré sú dramaturgicky prepojené práve témou projektu Paralelné životy, 20. storočie očami tajnej polície. Podtitul je Vetranie v archívoch tajnej polície v dvoch samostatných častiach s prestávkou. Výrazným problémom dvojinscenácie je práve dramaturgické prepojenie dvoch častí. Napriek tomu, že divák vníma ako samozrejmosť ich spojenie kvôli zadanej téme, kladie si otázky a nenachádza odpovede, prečo vidí v jeden večer dve inscenácie, ktoré sú odlišné témami, poetikou a mohli by jednoducho existovať ako dva samostatné divadelné celky.
Prvá časť komentuje praktiky tajnej polície v období Československa o čosi všeobecnejšie ako časť druhá. Predstavuje konanie človeka v období a v spoločenstve, kedy sa nežrali len ľudia, ktorí doň nepatrili, ale aj jeho samotní členovia. Ďalej komentuje zverejnenie ŠTB spisov a ich prijatie v spoločnosti. Kto nepatril v tomto období do tajnej polície? Kto sa do dokumentov a prečo dostal? Čo je pravdou? Aký význam má vôbec zverejnenie spisov? Komu sa týmto skutkom ublíži? Opäť sa dostanú do bezprávia nevinní? Aký význam má vôbec slovo pravda? Aj tieto otázky súvisia s časťou inscenácie pred prestávkou, keď postava blogerky v krátkych videonahrávkach prehovára i o tom, ako sa vlastne volá. Čomu môže veriť? Rodnému listu, papieru, s neidentifikovateľným podpisom?
Vnútro vnútra v réžii Ľubomíra Burgra spočiatku najmä kvôli absentujúcej dramaturgii pôsobí, že pôjde o zdĺhavé, tempom a rytmom nezvládnuté predstavovanie a prevtelenie sa do komunistického obdobia s mierne divadelne efektným Vitázkovým videoartom, na scéne s dreveným stolom, písacím strojom. Autorský text na základe dokumentačných materiálov v prípade príbehu prenasledovaného „tajného“ a jeho zničenie vlastnými spolupracovníkmi, dostáva divákov do pomykova. Ďalej však režisér pracuje s dokumentárnymi materiálmi tak, že zasahuje diváka a dostáva ho viac k jadru výpovedi, kladie mu otázky aj o jeho vlastnej identite. Herectvo Chalmovského, Vicena, Bednárika a Zboroňa je príjemne odosobnené od patetických nánosov, epického charakteru, minimalistické. Herci s ľahkosťou odkrývajú zverstvá doby, budujú spojovací mostík s divákom, ktorý napriek obludnosti témy, hľadí na nich bez akejkoľvek ľútosti. Skúša si sám sebe odpovedať na otázky. Odpovede sú však stále akosi ďaleko.
Vnútro vnútra sa skladá z vyobrazenia skutočností pred a po roku 89. Čo sa po revolúcii zmenilo? Ako vplýva politická moc na psychiku ľudí, ktorí v nej existujú?
Prichádza na rad prestávka a druhá časť, inscenácia v réžii Dušana Vicena s názvom Paranoia Querulans s podtitulom O vraždách, samovraždách, rôznom násilí a tiež o únosoch a mučení v ČSSR a aký je v týchto záležitostiach postoj orgánov ministerstva vnútra a prokuratúry. Divákov okamih pred pauzou, že inscenácia bude pokračovať a odpovedať na otázky prvej časti, je stratený. Dostáva sa do úplne odlišného príbehu. Do dokumentárneho divadelného spracovania života Přemysla Coufala, tajne vysväteného kňaza, a s ním spätého novinára Marcela Samuhela. Už len názov inscenácie pôsobí hrozivo. Obsah je však hrozivým omnoho viac. Divák sa zrazu dostane do hororového príbehu, ktorý sa v takýchto tenciách často nevydarí ani režisérom daného žánru. Mocninu hrozivosti navyše podčiarkuje fakt, že ide o skutočný príbeh. Príbeh životov, ktoré sa dostali do toku vraždenia a miznutia spoločensky nevyhovujúcich ľudí.
Medzi divadelnými paravánmi s bielou látkou, na ktoré tvorcovia premietajú videonahrávky s citáciami z Hamleta a nahrávky z exteriéru so zamaskovanými postavami z inscenácie sa odohráva príbeh, respektíve pozostatky z neho a jeho následky, ktoré stále nie sú vyšetrené a ostávajú zamknuté v trezore. Príbeh zavraždeného kňaza, ktorého smrť má pôsobiť ako samovražda a od roku 1993 zmiznutého novinára, následne zastavenie vyšetrovania je dramaturgicky a režijne uzavreté v príbehu Hamleta. Paranoia Querulans je parafrázou a citáciou známeho dramatického textu Shakespeara. Už v úvode druhej časti sa divákom predstavujú z videonahrávok známi slovenskí herci – Oľhová, Kovár, a predovšetkým predposledný slovenský Hamlet, Robert Roth. Príbehovo, a súčasne metaforicky bravúrne zvládnutý video mapping Borisa Vitázka pomenúva a prirovnáva pod Vicenovou réžiou otrasný príbeh klamstva, vraždenia ku Hamletovi s prívlastkom slovenský, ktorý pretrváva aj v roku 2013. Bohužiaľ, bez odostretia pravdy.
Divadelnosť druhej časti spojená s dokumentaristikou je v rozmeroch, ktoré sme už dlho nemali možnosť vidieť na slovenských javiskách, ak vôbec. Zaujímavou zložkou inscenácie je priznanie samotných tvorcov, hercov v zložení Burgr, Zboroň, Chalmovský a Bednárik. Oni predsa nepracujú v divadle a netvoria preto, aby zastávali pozície angažovaných žurnalistov a odkrývali príbehy pred verejnosťou. Z kúpeľne, kde bolo nájdené mŕtve telo kňaza. V jej divadelnej podobe sa v nej odohráva dražba nájdených dôkazov, ktorá je komentovaná reáliami o prípade. Tú vykonávajú herci v maskách, ľudia v maskách, ktorí dodnes bežne jestvujú hocikde na uliciach a stále majú možnosť hodnotiť, uzatvárať skutočnosti. Z desivej, ponurej atmosféry a vypovedaných skutočnostiach o prípade, nás v jednom okamihu herci vytrhnú konfliktom medzi sebou. V momente, kedy si snímajú masky, prechádzajú zo svojich štylizovaných javiskových postáv k samým sebe a pomenúvajú presah tohto prípadu do dnešných dní. Prečo by oni mali rozmazávať to, čo malo ostať utajené a báť sa o svoje životy? V televíznych novinách je predsa až príliš často spomenuté nájdené telo bez hlavy a rôzne iné, rovnako hrozivé príbehy dodnes neustali.
Vicen spolu s hercami, ktorí sú aj autormi inscenácie, dramatizátormi dokumentárnych materiálov, pomocou desivej štylizovanosti príbehu, ktorú okrem mappingu a hudobnej zložky spolutvorilo maskovanie hercov, presnejšie obludné masky, pripomínajúce divadlo východných kultúr z dielne Natalie Kida; za pomoci videonahrávok, ktoré jasne citujú a parafrázujú Hamleta, vytvoril inscenáciu, ktorá diváka neprefacká, emotívne nepoloží na kolená. Tvorcovia, ktorí nenašli odpovede na otázky. Na koniec ostalo ticho, bez poklony hercov. Záverom divadelný kolektív potvrdil a ešte viac zvýraznil, že divadelne dokázal niečo omnoho hrozivejšie. Pocit z inscenácie vás bude ešte dlho vo vnútri škrabať, hrýzť, a to aj pri každom retrospektívnom pomyslení na ňu a bezmocnosti s faktami niečo vykonať, niečo zmeniť.
Aj kvôli dominantnému a originálnemu postaveniu divadla SkRAT v slovenskom autorskom divadle, boli jeho členovia oslovení na spoluprácu v medzinárodnom divadelnom projekte s názvom Paralelné životy, ktorý iniciovala Divadelná Nitra. Výsledkom projektu je šesť autorských inscenácií, z Rumunska, Nemecka, Poľska, Maďarska, Českej republiky a Slovenska na tému 20. storočie očami tajnej polície. Dosah tohto projektu na divákov a divadlo nielen, že už je, ale aj bude skutočne rozsiahly. Vďaka nemu totiž vznikli inscenácie, ktoré odlišným, svojbytným divadelným jazykom komunikujú o hrozivom období spoločnosti, jeho podobách v rôznych krajinách a najmä o presahoch do dneška.
V rámci slovenského umeleckého kontextu vznikla angažovaná, dokumentárna dvojinscenácia Vnútro vnútra, ktorá má v slovenskom aktuálnom divadle osobité miesto. Tému komunizmu na Slovensku sa už pokúsilo spracovať viacero divadelných súborov. Žiadna divadelná výpoveď doposiaľ nezanechala v divákovi toľko otázok a súčasne odpovedí na existenciu komunistických praktík s ich dosahom na dnešnú spoločnosť. Spomeniem napríklad ročník Novej Drámy 2010, ktorého dramaturgia sa zamerala práve na inscenácie, ktoré pracovali s témou komunizmu a socializmu na Slovensku. V programe sa tak ocitli inscenácie ako MHL Slávy Daubnerovej, Máša a Beta Viktora Kollára, či Sarkofágy a bankomaty Bábkového divadla na rázcestí z Banskej Bystrice.
V rámci umeleckého a sociálneho aspektu Vnútro vnútra z tvorby SkRATu predovšetkým v presahu výpovede do súčasnosti predbehlo spomenuté inscenácie.
Vnútro vnútra vzniklo v období, kedy sa slovenský divák opätovne dostáva k umeniu, ktoré je angažované, a ktoré ho núti premýšľať, komunikovať, komparovať a zaujať postoj. V slovenskom umeleckom priestore vznikajú diela, ktoré pri recepcii nepôsobia už len hrejivým tónom a neponúkajú krásny pohľad na život. Ako príklady aktuálneho angažovaného umenia uvediem inscenáciu Psota divadla Pôtoň, inscenáciu Proces procesu procesom (Pôjdeš do basy hajzeľ!) divadla SkRAT, najnovší dokumentárny film Róberta Kirchoffa Kauza Cervanová, dokumenty Zuzany Piussi, či film Absolventi/Sloboda nie je zadarmo od Tomáša Krupu. Diela, ktoré reflektujú a signalizujú, že je „niečo zhnité v štáte dánskom“.
Inscenácia Vnútro vnútra sa skladá z dvoch inscenácií – Vnútro vnútra a Paranoia Querulans, ktoré sú dramaturgicky prepojené práve témou projektu Paralelné životy, 20. storočie očami tajnej polície. Podtitul je Vetranie v archívoch tajnej polície v dvoch samostatných častiach s prestávkou. Výrazným problémom dvojinscenácie je práve dramaturgické prepojenie dvoch častí. Napriek tomu, že divák vníma ako samozrejmosť ich spojenie kvôli zadanej téme, kladie si otázky a nenachádza odpovede, prečo vidí v jeden večer dve inscenácie, ktoré sú odlišné témami, poetikou a mohli by jednoducho existovať ako dva samostatné divadelné celky.
Prvá časť komentuje praktiky tajnej polície v období Československa o čosi všeobecnejšie ako časť druhá. Predstavuje konanie človeka v období a v spoločenstve, kedy sa nežrali len ľudia, ktorí doň nepatrili, ale aj jeho samotní členovia. Ďalej komentuje zverejnenie ŠTB spisov a ich prijatie v spoločnosti. Kto nepatril v tomto období do tajnej polície? Kto sa do dokumentov a prečo dostal? Čo je pravdou? Aký význam má vôbec zverejnenie spisov? Komu sa týmto skutkom ublíži? Opäť sa dostanú do bezprávia nevinní? Aký význam má vôbec slovo pravda? Aj tieto otázky súvisia s časťou inscenácie pred prestávkou, keď postava blogerky v krátkych videonahrávkach prehovára i o tom, ako sa vlastne volá. Čomu môže veriť? Rodnému listu, papieru, s neidentifikovateľným podpisom?
Vnútro vnútra v réžii Ľubomíra Burgra spočiatku najmä kvôli absentujúcej dramaturgii pôsobí, že pôjde o zdĺhavé, tempom a rytmom nezvládnuté predstavovanie a prevtelenie sa do komunistického obdobia s mierne divadelne efektným Vitázkovým videoartom, na scéne s dreveným stolom, písacím strojom. Autorský text na základe dokumentačných materiálov v prípade príbehu prenasledovaného „tajného“ a jeho zničenie vlastnými spolupracovníkmi, dostáva divákov do pomykova. Ďalej však režisér pracuje s dokumentárnymi materiálmi tak, že zasahuje diváka a dostáva ho viac k jadru výpovedi, kladie mu otázky aj o jeho vlastnej identite. Herectvo Chalmovského, Vicena, Bednárika a Zboroňa je príjemne odosobnené od patetických nánosov, epického charakteru, minimalistické. Herci s ľahkosťou odkrývajú zverstvá doby, budujú spojovací mostík s divákom, ktorý napriek obludnosti témy, hľadí na nich bez akejkoľvek ľútosti. Skúša si sám sebe odpovedať na otázky. Odpovede sú však stále akosi ďaleko.
Vnútro vnútra sa skladá z vyobrazenia skutočností pred a po roku 89. Čo sa po revolúcii zmenilo? Ako vplýva politická moc na psychiku ľudí, ktorí v nej existujú?
Prichádza na rad prestávka a druhá časť, inscenácia v réžii Dušana Vicena s názvom Paranoia Querulans s podtitulom O vraždách, samovraždách, rôznom násilí a tiež o únosoch a mučení v ČSSR a aký je v týchto záležitostiach postoj orgánov ministerstva vnútra a prokuratúry. Divákov okamih pred pauzou, že inscenácia bude pokračovať a odpovedať na otázky prvej časti, je stratený. Dostáva sa do úplne odlišného príbehu. Do dokumentárneho divadelného spracovania života Přemysla Coufala, tajne vysväteného kňaza, a s ním spätého novinára Marcela Samuhela. Už len názov inscenácie pôsobí hrozivo. Obsah je však hrozivým omnoho viac. Divák sa zrazu dostane do hororového príbehu, ktorý sa v takýchto tenciách často nevydarí ani režisérom daného žánru. Mocninu hrozivosti navyše podčiarkuje fakt, že ide o skutočný príbeh. Príbeh životov, ktoré sa dostali do toku vraždenia a miznutia spoločensky nevyhovujúcich ľudí.
Medzi divadelnými paravánmi s bielou látkou, na ktoré tvorcovia premietajú videonahrávky s citáciami z Hamleta a nahrávky z exteriéru so zamaskovanými postavami z inscenácie sa odohráva príbeh, respektíve pozostatky z neho a jeho následky, ktoré stále nie sú vyšetrené a ostávajú zamknuté v trezore. Príbeh zavraždeného kňaza, ktorého smrť má pôsobiť ako samovražda a od roku 1993 zmiznutého novinára, následne zastavenie vyšetrovania je dramaturgicky a režijne uzavreté v príbehu Hamleta. Paranoia Querulans je parafrázou a citáciou známeho dramatického textu Shakespeara. Už v úvode druhej časti sa divákom predstavujú z videonahrávok známi slovenskí herci – Oľhová, Kovár, a predovšetkým predposledný slovenský Hamlet, Robert Roth. Príbehovo, a súčasne metaforicky bravúrne zvládnutý video mapping Borisa Vitázka pomenúva a prirovnáva pod Vicenovou réžiou otrasný príbeh klamstva, vraždenia ku Hamletovi s prívlastkom slovenský, ktorý pretrváva aj v roku 2013. Bohužiaľ, bez odostretia pravdy.
Divadelnosť druhej časti spojená s dokumentaristikou je v rozmeroch, ktoré sme už dlho nemali možnosť vidieť na slovenských javiskách, ak vôbec. Zaujímavou zložkou inscenácie je priznanie samotných tvorcov, hercov v zložení Burgr, Zboroň, Chalmovský a Bednárik. Oni predsa nepracujú v divadle a netvoria preto, aby zastávali pozície angažovaných žurnalistov a odkrývali príbehy pred verejnosťou. Z kúpeľne, kde bolo nájdené mŕtve telo kňaza. V jej divadelnej podobe sa v nej odohráva dražba nájdených dôkazov, ktorá je komentovaná reáliami o prípade. Tú vykonávajú herci v maskách, ľudia v maskách, ktorí dodnes bežne jestvujú hocikde na uliciach a stále majú možnosť hodnotiť, uzatvárať skutočnosti. Z desivej, ponurej atmosféry a vypovedaných skutočnostiach o prípade, nás v jednom okamihu herci vytrhnú konfliktom medzi sebou. V momente, kedy si snímajú masky, prechádzajú zo svojich štylizovaných javiskových postáv k samým sebe a pomenúvajú presah tohto prípadu do dnešných dní. Prečo by oni mali rozmazávať to, čo malo ostať utajené a báť sa o svoje životy? V televíznych novinách je predsa až príliš často spomenuté nájdené telo bez hlavy a rôzne iné, rovnako hrozivé príbehy dodnes neustali.
Vicen spolu s hercami, ktorí sú aj autormi inscenácie, dramatizátormi dokumentárnych materiálov, pomocou desivej štylizovanosti príbehu, ktorú okrem mappingu a hudobnej zložky spolutvorilo maskovanie hercov, presnejšie obludné masky, pripomínajúce divadlo východných kultúr z dielne Natalie Kida; za pomoci videonahrávok, ktoré jasne citujú a parafrázujú Hamleta, vytvoril inscenáciu, ktorá diváka neprefacká, emotívne nepoloží na kolená. Tvorcovia, ktorí nenašli odpovede na otázky. Na koniec ostalo ticho, bez poklony hercov. Záverom divadelný kolektív potvrdil a ešte viac zvýraznil, že divadelne dokázal niečo omnoho hrozivejšie. Pocit z inscenácie vás bude ešte dlho vo vnútri škrabať, hrýzť, a to aj pri každom retrospektívnom pomyslení na ňu a bezmocnosti s faktami niečo vykonať, niečo zmeniť.
Časť prvá: Vnútro vnútra
Koncept, scenár, réžia Ľubo Burgr
Vizuálna spolupráca Boris Vitázek
Zvukový mix Ľubo Burgr
Účinkujú Vít Bednárik, Milan Chalmovský, Dušan Vicen, Vlado Zboroň
Hlas blogerky Ingrid Hrubaničová
Koncept, scenár, réžia Ľubo Burgr
Vizuálna spolupráca Boris Vitázek
Zvukový mix Ľubo Burgr
Účinkujú Vít Bednárik, Milan Chalmovský, Dušan Vicen, Vlado Zboroň
Hlas blogerky Ingrid Hrubaničová
Časť druhá: Paranoia Querulans
Koncept, scenár, réžia Dušan Vicen
Scéna Milan Mikula
Masky Natalia Kida
Vizuálna spolupráca Boris Vitázek
Použitá hudba Murcof: Oort, Moon Ate the Dark: Messy Hearts, Explosions In a Four Chambered Heart, Capsules 11
Zvukový mix Ľubo Burgr, Dušan Vicen, Boris Vitázek
Technická spolupráca Martin Kokavec
Postavy v projekciách František Kovár, Jana Oľhová, Robert Roth
Tanečníci v projekciách Stanislava Vlčeková, Daniel Raček
Účinkujú Vít Bednárik, Ľubo Burgr, Milan Chalmovský, Vlado Zboroň
Premiéra: 29. septembra 2013
Koncept, scenár, réžia Dušan Vicen
Scéna Milan Mikula
Masky Natalia Kida
Vizuálna spolupráca Boris Vitázek
Použitá hudba Murcof: Oort, Moon Ate the Dark: Messy Hearts, Explosions In a Four Chambered Heart, Capsules 11
Zvukový mix Ľubo Burgr, Dušan Vicen, Boris Vitázek
Technická spolupráca Martin Kokavec
Postavy v projekciách František Kovár, Jana Oľhová, Robert Roth
Tanečníci v projekciách Stanislava Vlčeková, Daniel Raček
Účinkujú Vít Bednárik, Ľubo Burgr, Milan Chalmovský, Vlado Zboroň
Premiéra: 29. septembra 2013
Sandra Polovková