Jazyková figúra samotného názvu, ktorá odkazuje na Kafkov existenciálny román sa pohráva zo zdvojením (alebo strojením?) významu samotného slova „proces“. Proces môže byť stavom neustálej premeny vširšom zmysle alebo celkom konkrétny proces justičný. Ak sa tieto dva významy dostanú do ostrého konfliktu, spravodlivosť sa svojvoľne mení na manipuláciu. Slovná hra je výrazom mašinérie tlaku moci, ktorá pokojne zomelie privilegovaných spolu sobyčajnými. Divadlo SkRAT ide ešte ďalej aokrem evidentných odkazov na vážne celospoločenské kauzy posledných rokov zprostredia súdnictva, ktoré vyplávali na povrch, reflektuje aj mediálny obraz spoločenskej pretvárky. Centrom týchto udalostí vo vizuálnej projekcii nekonečného mesta ako labyrintu otvorených azatvorených dverí, kde sa dá len sťažkosťou dopátrať spravodlivosti, je symbol Jozefa K. Syndróm obete spoločnosti sa vyrovnáva skrehkou líniou útočnej arogancie. Jozef K. (alebo Joseph, Józa, Jossua…, ad Vitázek) je stratený vo svetle nezrozumiteľnosti jazyka avlastnej identity zápalom odpovedať (si) na každú zmožných anevyslovených otázok. Množina ich obrovského množstva niekedy vedie k zmršťujúcemu sa pudu sebazáchovy. Inscenácia napriek tomu apráve preto asociuje škáru hrdinnosti votázkach spravodlivosti v každej zponúkaných hereckých príležitostí. Vmomentoch kedy človek – investigatívne pátra na vlastnú päsť, domáha sa poznať pravdu, nech je to už čokoľvek zvrhlé (Oľhovej žurnalistický apel),- vo svojej prostote askromnosti si chce zachovať čistú dušu (Zboroňov malokarpatský ujko s pávom) – zastáva sa a chráni svojich blízkych, aj keď je mu napľuté do ksichtu (Gudabovej materinský dotyk) – odhalí niečo krehké abolestné zo seba (Hrubaničovej lístok vo vetre uprednostnený pred ľudskými vecami a bezmocnosť) – ostáva bez tváre, bez mena abez slov (Kasalickej pokrivené telo bez duše) – nájde odvahu priznať sa aniesť za to dôsledky (Chalmovského exekučný príkaz na vlastné telo, ktorý načína odseknutý prst) – vystúpi zradu (rady) aj za cenu nepohodlnosti opatrení (Bednárikove 3 mesiace pre smrťou) akonečne – povie otvorene abez zábran, čo si otom myslí (Burgrov „vypnitodopiče“ exaltovaný vzdor). Kafka nie je čierno-biely, ako by sa niekedy slovenskému divákovi mohlo núkať. Motív zúfalej snahy ovýchodisko prestupuje svet hyenistických vykorisťovateľov, manipulátorov, demagógov , biele goliere akriminálnikov bez toho, aby prestali byť ľuďmi. Neviem, či je príliš trúfalé označiť Vicenov režijný zámer za angažovanú snahu pochopiť vnútornú deštrukciu týchto osôb. No predstava ovykorenenosti jednotlivca je vždy do istej miery závislá od straty záväzkov voči spoločnosti. To je zodpovednosť každého prizerajúceho sa. Zodpovednosť (alebo ak chcete morálka), ktorú neruší signál, keď sa nedá nikam dovolať.
Spoluautori textov, účinkujúci Vít Bednárik, Ľubo Burgr, Dana Gudabová, Inge Hrubaničová, Milan Chalmovský, Jana Oľhová, Vlado Zboroň, Vendula Kasalická, vizuálna spolupráca Boris Vitázek, hudba Rado Chrzan, Ľubo Burgr, scenár, réžia, scénografia Dušan Vicen
autor: Veronika Jankovičová