Divadlo SkRAT Vám praje veselý, zdravý a úspešný rok 2016!
V januári pre vás pripravujeme premiéru novej inscenácie EXTRAKTY A NÁHRADY!
Už 28. januára o 20:00 môžete vidieť uvedenie do života našej inscenácie EXTRAKTY A NÁHRADY.
Pri jej tvorbe sme postupovali našou obľúbenou metódou kolektívnej tvorby. V Extraktoch a náhradách sme všetci: Ingrid Hrubaničová, Ľubo Burgr, Milan Chalmovský a Vlado Zboroň tvorcami výsledného diela.
Text inscenácie vznikol prostredníctvom zaznamenávania a prepisu skúšok, na ktorých sme reagovali vo vyhrotených situáciách na aktuálne témy. Jednotlivé témy a situácie nás tešia, inšpirujú alebo rozčuľujú. Aj o tom ako prebiehajú zrody našich inscenácií sa dočítate v našej novej knihe: KRYPTOTYP.
VLADO (monológ, zúfalo zlostne):
Máš rád toho človeka, kurva, že ho máš rád, ale nedá sa, nemôžeš s ním byť. Nemôžeš si vedľa neho ľahnúť, a keď si ľahneš, tak ti je na vracanie. Neexistuje. Potom hrajú. Jak to môžu tak žiť?! Jebať na to.
Inscenácia Extrakty a náhrady vznikla s podporou Regionálnej dotačnej schémy BSK.
Nový kalendárny rok SkRAT odštartuje už 13. januára reprízou inscenácie Môj lov!(e) v réžii Dušana Vicena. Nenechajte si ujsť 3 príbehy chorobného prenasledovania ženy mužom, muža ženou, či nič netušiaceho obyčajného človeka elitným sociopatickým psychopatom.
19. januára sme pre vás pripravili po dlhšej prestávke reprízu inscenácie PARANOJA
W. Allen: “To, že ste paranoidní ešte neznamená, že vám nikto nejde po krku.”
Inscenácia predstavuje ľudské skraty a spoločenské paranoje v priestoroch pred zatvorenými dverami.
Dramatický text vznikol metódou kolektívnej tvorby.
Účinkujú V. Bednárik, Ľ. Burgr, P. Fornayová, M. Chalmovský, I. Hrubaničová, V. Zboroň, D. Vicen, S. Vlčeková, Réžia a hudba Ľ. Burgr.
Už dlho ste nemali možnosť vidieť inscenáciu NEMUSÍM VEĽA, STAČÍ DOBRE? Tak si zapíšte do kalendárov termín 21. január. A nech vás príde veľa, a bude to dobré!
Dej inscenácie sa odohráva v neútulne zariadenej, anonymnej hotelovej izbe, v ktorej sa stretávajú dvojice za účelom uspokojovania svojich sexuálnych potrieb.
Sex však nefunguje ako cieľ, ale ako prostriedok na odhaľovanie skutočnej pravdy o postavách.
Inscenácia predstavuje pásmo výstupov, ktoré zachytávajú ľudí v intímnych a chúlostivých situáciách. Vtedy sú veľmi zraniteľní, nevedia sa brániť, reagujú skratovo.
Texty vznikli záznamom a prepisom improvizovaných situácií.
Rok 2015 sme ukončili slávnostne! Krstom našej novej knihy KRYPTOTYP, ktorú vydalo vydavateľstvo Kalligram. Prostredníctvom nej sa dozviete veľa o tom, ako naše inscenácie vznikajú. Prečítate si kompletný text inscenácie TABU, zístíte mnoho o našej novej inscenácii EXTRAKTY A NÁHRADY.
Knihu si môžete kúpiť v A4 – priestore súčasnej kultúry alebo vo vašich obľúbených kníhkupectvách.
Na ochutnávku vám ponúkame ukážku:
nedatovaná nahrávka: na skúške sú len chalani Ľubo, Vlado, Milan a Inge. Dana a Lucia neprišli. Inge prichádza úplne zrútená, pretože po roku zistila, že má nad sebou opäť narušenú susedu. Tá z Mýtnej bola nesvojprávna a terorizovala celý dom a táto je mierne dementná a postihnutá, žije sama, má asi 45 – 55 rokov a teraz si tam nasťahovala bezdomovcov, ktorí celé noci pijú a vrieskajú, často sa potom mlátia, prevracajú nábytok a bijú sa. Teraz ju vytopili. Sedí ráno za počítačom a počuje cvrčať v kúpeľni vodu. Ide sa pozrieť a zo stropu kúpeľne sa cez škáry okolo stropných svetiel v sadrokartóne v prúdoch valí voda. Vyšla hore a tam jej otvorili poloopití čudní muži, ktorí s nevinným výrazom hovoria, že im nič netečie. Nevie to riešiť, správca sa tvári, že nemá číslo ani adresu na susedinho brata, na ktorom je napísaný byt, ale že ona si ho už cez internet vypátrala sama, no nedovolala sa mu zatiaľ
INGE: Povedzte mi, ako je to možné. Štyri roky bývam so šialenou nesvojprávnou susedou nad sebou. Nespíme. O jednej mi vyleje kýbel vody na balkónové okno, stokrát rozťahuje a zaťahuje gauč a ja čučím do stropu a počúvam škrípanie koliesok, otrasy múrov. Nikoho, nijaký úrad to nezaujíma. Chodím na mesto na sociálne aj na oddelenie verejného poriadku, hovorím, čo sa deje, a oni na mňa pozerajú, akoby som bola strelená ja. Suseda o dve poschodia vyššie, keď ju prosím o pomoc, mi povie, že tá šialená je na tom horšie než ja, že ja si viem pomôcť, a že ona mi teda petíciu nepodpíše. Konečne sa mi podarí presťahovať sa, taká tichá krívajúca, asi… neviemkoľkoročná, pri tých postihoch ťažko odhadnúť vek, pani nado mnou, a po necelom roku si tá pani nasťahuje do bytu dvoch bezdomovcov, psychopatov a alkoholikov. Robia bengál, diskotéky o druhej v noci, pijú, súložia a mlátia sa tam, všetko sa trasie, a ja zas s dcérou nespím. Nespíme. Policajti prídu, odvedú ich a ráno sú tam zas. Povedzte mi, čo to je? ĽUBO: Karma. Ty si tam prišla s tou svojou karmou a začala si vylučovať energiu a hľadala médium, ktoré by splnilo to, čo potrebuješ. Najslabší článok tam bola táto susedka a tá vedela, že sama to nedokáže, že ti nevyhovie, že nebude búchať, tak si našla dvoch bezdomovcov, aby ti to splnili. A ešte si to sprí- jemní trtkaním. Ty si to nevedela, ale ty si hľadala to médium, ktoré ti urobí to, čo ty potrebuješ.
INGE: A čo potrebujem?
ĽUBO: Aby tam bol bengál, aby si nemohla žiť. Aby si musela riešiť niečo.
INGE: To ti ďakujem! Ja si myslím ešte, že je to tak: keďže túžim po tom, aby sa zmenila legislatíva…
ĽUBO: … snažíš sa to intelektuálne uchopiť, veď dobre…
INGE: Nie, ja chcem, aby legislatíva konečne riešila ľudské veci, skutočné problémy. Aby ten bežný život nadobudol nejakú inú kvalitu, to znamená, že každý, kto žije tak, že neberie ohľad na druhého a presadzuje si iba svoj spôsob, tak…
ĽUBO: Utratiť.
INGE: Nie, ale musí niesť zodpovednosť. Keď nechápe, nechce, tak bude platiť, ako vodič, ktorý nedodržiava pravidlá premávky. Bude jednoducho platiť… nie že prídu policajti, pokukajú a odídu…
MILAN: „Dokiaľ vás nezbije, my nemáme páky…“
ĽUBO: Čím zaplatiť? Oni nemajú peniaze, keď sú bezdomovci.
INGE: Tak prídu policajti, vidia, sú svedkovia, tak: „Koľko tu robíte bengál, terorizujete susedov? Päť hodín, peniaze na pokutu nemáte, tak päť týždňov budete zametať ulice alebo pracovať v starobinci.“ Keby sa toto legislatívne zaviedlo, tu by boli takí ľudia! Pretože na našinca neplatí nič, iba keď má platiť z vlastného vrecka. Keby mali platiť za to, že deň čo deň terorizujú druhých svojím vrieskaním, chlastom, svojím bú- chaním, svojím alkoholizmom, fetom, bitkami, a tým všetkým (hovorí ako farár na kazateľnici)… Ja nemám súkromný dom, ohradený plotom, ja som tu! S dvadsiatimi ďalšími bytmi, ktoré sú vedľa! Obytný dom! Toto tento štát dvadsaťpäť rokov nerieši.
ĽUBO: Počkaj, ale to platenie sa vzťahuje len na Slovensko. V Čechách nie, dúfam, lebo my sme mali nedávno v hoteli v Čechách päť sťažností za noc, čo sme tam chlastali… (smejú sa)
INGE (pokračuje v kázni bez prerušenia): Toto je predsa môj majetok, moja oddychová zóna, môj domov!! Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať. No ja na nich plačem, ale nie od šťastia, ale zo zúfalstva.
MILAN: Ona za to nemôže, ona jak ťa videla, šak stretávali ste sa s tou susedkou na chodbe…
INGE: Málo. Len náhodne.
MILAN: Náhodne, ale to z teba cítiť… vieš…
INGE: Tak keď to ani vy necítite… čo so mnou žijete a ma poznáte…
MILAN: Akože my to necítime…?
ĽUBO: Akože nie, veď ja sa už normálne bojím prísť na skúšku, že mi oplieskaš zase to svoje dildo o hlavu…
INGE: Ale prosím ťa… Raz som to povedala, že budem mať narodeniny, nikdy ste mi nič nekúpili, tak by ste sa mohli dovtí- piť, aj sami, či vám nie je ľúto, ako tie roky navnivoč žijem… mohli by ste sa dovtípiť a kúpiť mi dildo, pekné, keramické, kvalitné, či vám nie je ľúto, ako žijem… Tak ale zas, už to viac nespomeniem, nechcem vás traumatizovať…
ĽUBO: No ja som úplne vystresovaný z toho.
INGE: Ja len preto som si dovolila navrhnúť vám, že kvalitné dildo je pre mňa drahé.
MILAN: Neni drahé, ja som to už zisťoval, vôbec to nie je drahé.
VLADO (ukáže na svätý obraz na stene s Bohorodičkou, ktorý sa používa v inscenácii Stredná Európa ťa miluje): Tam je Matka Božia s dieťatkom obrátená k stene… MILAN: Ja som ti už aj zohnal. Keramické.
INGE: Koľko stojí?
MILAN: Nejakých 100 eur. Na baterky.
ĽUBO: Ty vole!
INGE: Komu to mám povedať, ak nie vám, kamarátom najlep- ším… doma mačke? ĽUBO: Tým bezďákom. (smejú sa)
VLADO: Tak zavoláš susedovi, pánu Kresánkovi, čo si o ňom minule.
INGE: Ale, pán Kresánek má 80 rokov… šak ja už nemám ani normálnych susedov, čo by som sa s nimi mohla rozprávať. A tí bezďáci, total alkáči alebo neviem na čom frčia, to vidíš podľa reči, že to je mimo, ale mne to nedošlo. A pýtam sa tej susedy: Pani suseda, kto to u vás už mesiac býva a ako dlho tu budú? A ona: Rodina. Rozumieš? Rodina. Veď hej, stala sa jej to rodina… Dobre, aj ja si vypijem, hej…
MILAN: No ale nekričíš po celom dome!
INGE: Presne, hej, v tichosti to robím…
MILAN: Jak v tichosti?
INGE: Pijem a píšem pritom. Kreslím v počítači. Počúvam Jarousského pritom, obdivujem, aký je celý pekný, sledujem, ako ľahko tvorí tón… no proste pijem ušľachtilo! Na zdravie umenia si pripíjam. Alebo keď zomrie niekto verejne známy, zaslúžilý človek. Tak vtedy, nech mu je zem ľahká.
MILAN: Počkajte chlapi, ale keď jej kúpime to dildo, čo keď aj ona bude robiť taký bordel…
ĽUBO: Prečo už sľubuješ, že jej kúpime dildo?
MILAN: No veď keď jej kúpime dildo, ona zomrie, veď celý jej sen, prečo žije, sa zrazu ukončí.
VLADO: Šak ona týždeň nevyjde z domu.
ĽUBO: … sa udilduje.
VLADO: … a po týždni ju nájdeme absolútne…
MILAN: No ale kedy, ak nie teraz? Veľa času už nie je. Nie je už najmladšia.
INGE (ďalej si frčí, akoby nepočula, čo chalani hovoria): To som rozmýšľala, že to si môže človek aj ublížiť.
MILAN: Ale prosím ťa, šak sa nebudeš driapať.
ĽUBO: Nevieš.
MILAN: Tak musíme kúpiť také… menšie.
VLADO: Horšie, keď to objaví dcéra.
ĽUBO: Tak toto, no. Vieš, jak si šaty berú, že dcéra matke a matka dcére…
INGE: Toto je ešte mimo dcéry, dcéra nech má vzťah, nech spoznáva mužov… lásku.
VLADO: Keď nájde toto, zistí, že: „Načo ja budem mužov spoznávať, veď vidím, moja mama toto s mužmi neriešila, veď to sú len nervy s mužmi…“
ĽUBO: A odkedy žije s dildom, je šťastná.
VLADO: … netreba žiadnu svadbu, peniaze…
ĽUBO: Nehádaš sa… Nehrozí, že prídeš o majetok…
VLADO: Ideš, opláchneš…
INGE: Ja si myslím, že každý by sa mal dopracovať k osobnej skúsenosti. To musí byť pre ňu ešte tabu, to musím skrývať pred ňou.
ĽUBO: A čo keď to už pre ňu tabu nie je…
INGE: Dildo?
ĽUBO: Veď internet… počúvaj, to ti je peklo, to ti je peklo.
VLADO: Presne.
MILAN (Inge): Ty hovoríš, že treba tabu zbúrať, a pre svoju dcéru ho nechceš zbúrať.
ĽUBO: Veď teba sa to tiež týka, ty kokot… aj ty máš dcéru, ty kokot!
MILAN: Ale moja dcéra má päť rokov!
INGE: No veď to je ten rozpor. No šak daj jej dildo do ruky.