jún

02

štvrtok o 19:00

Bez kultúry nie sme (Štúdio tanca BB) Androgén a Jadro

​Predstavenie a diskusia po predstavení sa koná pod záštitou Bratislavského samosprávneho kraja a s podporou Fondu na podporu umenia.

ANDROGÉN a JADRO

ANDROGÉN

Choreografia T.Trulik, Hudba M.Štesko, svetelný dizajn a svetlá, J. Čief, tanec Jakub Jeňo a Tibor Trulik

Androgén je slovo odvodené zo starogréčtiny, označujúce mužský hormón, ktorý robí muža mužom.

Androgén je o mužoch, ktorí dokážu vytvoriť bezpečný priestor pre ženu vo svojom náručí; dokáže to však len rozhodný muž vedomý si svojho poslania.
Predstavenie Androgén je odkazom a výzvou pre mužov, stať sa vo svojom živote pravdivými a silnými srdcom aj duchom. Skutočným mužom sa muž stáva počas života.

Muž sa musí zbaviť chlapčenských malicherností, až potom je schopný urobiť ďalší krok. Chápe sa, rozumie si, pozná sa. Ide za svojim hlasom v srdci a nebojí sa použiť lásku ako štít proti nepriateľovi.
Fyzické prevedenie ukazuje 4 mužské archetypy – kráľ, bojovník, kúzelník, milenec. Muži sú stelesnenie týchto archetypov odvahy, rozvahy, spravodlivosti, lásky, priateľstva, vysokých hodnôt, ale hlavne nevzdali sa svojho cieľa, svojho poslania.

JADRO

Choreografia Z. Ďuricová Hájková, Hudba M. Haasz, Svetelný dizajn a svetlá J. Čief, výprava M. Gašpar Šafárik, tanec Lenka Rajchmanová, Maria Hernando Blasco, Julia Kannewischer

Jadro je príbehom človeka, ktorého istoty sú otrasené.
Moment zlomu nastáva nečakane a prináša okamžitú zmenu situácie: to čo doteraz platilo, už nie je.

Stráca sa bezpečie žitia a bezpečie doterajšej komunity. Príbeh Jadra je zasadený do troch období, o ktorých som ako žena (manželka, matka, choreografka) premýšľala najviac: prostredia slovenského vidieka, mestského konzumného prostredia a vojnového prostredia. Do každého z týchto prostredí je zasadený konflikt, avšak konflikt nesie v sebe aktuálnu tému – tému, ktorá je myslím si, momentálne pre slovenskú spoločnosť dosť „horúca“, či už ju rieši v krčme, na politických, verejných a internetových fórach, alebo referendom.

V ďalšej rovine príbehu, ktorá úzko súvisí s tou prvou, by som sa chcela podeliť o bezprostrednú životnú skúsenosť, keď dialóg nebol možný. Keď mňa, nás, našu prácu posúdil „Vodca“ a mnohí ďalší to bez výhrad akceptovali. Táto skúsenosť sa pretavila do tvorby – preto v príbehu vstupuje do hry hlas Vodcu. Prevraví s istotou vlastného úsudku vtedy, keď ľudia tápu a stoja pred otvorenými otázkami, ktoré by mali a mohli riešiť…keby sa chceli troška ponamáhať. Lenže prijať pokyn Vodcu je pohodlnejšie a častokrát bezpečnejšie. Vodca prináša riešenie.