Kateřina Zochová je umelkyňa a hudobníčka z Prahy, ktorá v Áštvorke organizuje dvojdielny detský workshop, venovaný tichu, hudbe a zvedavosti. Prinášame vám s ňou rozhovor plný autorkiných podnetných pozorovaní.
Si absolventkou Akadémie výtvarných umení v Prahe pod vedením Vladimíra Skrepla a Jiřího Kovandy. Vo svojej tvorbe kombinuješ rôzne média a v poslednej dobe sa do veľkej miery zameriavaš na prácu so zvukom. Akým spôsobotm sa premieňal a formoval tvoj umelecký prístup a čo ho v poslednem čase ovplyvňovalo?
Moja absolvetnská práca na Avu sa volala “Každý deň niečo stratiť” a toho motta sa stále snažím držať. Moja práca sa formuje spoločne s tým, ako sa mení môj pohľad na svet, na seba samú. Začala som vyrábať strunové hudobné nástroje, to je veliká krása a zábava. Je to tiež uzemňujúce. Keď pracuješ so strojmi na úpravu dreva musíš sa absolútne koncentrovať, alebo môžeš prísť o prst. (Smiech) Takže je to pre mňa určitým spôsobom meditácia.
V polovici minulého leta si započala svoju rezidenciu v A4, v rámci ktorej si sa venovala audiovizuálnemu projektu, ktorého výstupom boli kompozície oscilujúce medzi úplnou abstrakciou a pesničkami. Zároveň tvojim cieľom bolo vytvoriť dielo s psychoterapeutickým presahom. Akým spôsobom prebieha práca na projekte a aké metódy si využívala k docieleniu zmieneného terapeutického efektu?
Psychoterapeutický alebo ak chceme – ukľudňujúci, kontemplatívny presah ma na hudbe zaujíma, ale nebol cieľom spomínaného projektu. Výsledkom mala byť hudobná kompilácia určená predovšetkým detskému publiku, plán sa nakoniec sformoval na jednoduchú zvuková báseň. To, čomu sa učím, je zaobchádzať s čímkoľvek, čo je predo mnou ako najlepšie viem a nič neočakávať od výsledkov. Či zmiešam vločky s banánom k raňajkám alebo robím pieseň – malo by to byť jedno, a často nie je. Je to náročná škola. Môžem prekvapiť s dobrými raňajkami alebo aj pripáliť kašu.
Dôležitou súčasťou procesu boli aj jednoduché strunové hudobné nástroje, ktoré si si vyrábala v prvej fáze projektu. Spolupracovala si s niekym pri ich výrobe? A čím sú práve tieto nástroje vhodné k terapeutickému použitiu?
V jednej z muzikoterapeutických príručiek som čítala, že oblasť pôsobenia jednotlivých hudobných nástrojov súvisí s tým, akým spôsobom naše telo uchopia, kde sa ho dotýkajú, ako s ním rezonujú. Dáva to zmysel. Podľa takého kľúča teda strunové hudobné nástroje (husle, cello, harfa, kantele,…) pôsobia na srdcovú oblasť, kde má domov náš Dych, Duch. Ale to je len jedna z možností, ako sa na vec pozerám. Páči sa mi, ako rozpráva o našom tele a jeho emocionálnej inteligencii napríklad Biosyntéza – druh telovej psychoterapie. Terapeutické použite hudobných nástrojov má čarovnú moc napríklad u nepočujúcich, ale nielen u nich. Mám skúsenosti s autistickými deťmi, ktorým je možné pomocou hudby navodiť hlboké uvoľnenie. Ale aj ľudia, ktorí sú zaťažení stresom reagujú na zvukové vlny veľmi pozitívne. Ale to nám napovie aj každodenná skúsenosť. Ja sama si spievam, keď sa pristihnem, že som z nejakého dôvodu mimo alebo rozladená. Hudba je krásne médium, dokáže sa dotknúť najskrytejších vrstiev vo vnútri nás.
Tvoj rezidenčný projekt sa volal “Tell tell fairy – tale”. Prečo sa volal práve takto?
Mám rada rozprávky. Ukrývajú najhlbšiu múdrosť. Opusť královstvo, vydaj sa na cestu, zabi sedemhlavého draka, získaj to o čom sa ti ani nesnívalo. Ukazujú cestu. Nesnaž sa byť žirafou, keď si čmeliak. A tisíce ďalších variácií. Každý večer čítam svojmu synovi rozprávky pred spaním a dojíma ma to. Potom prichádza prax.
V rámci projektu prebehli tiež detské tanečno-hudobné dielne. Deti tu skúmali prepojenie zvuku s cvičením, pohybom a imagináciou, a k dispozícii mali rôzne hudobné nástroje. Dokázala by si priblížiť ako tento workshop prebiehal v praxi?
Cielom dielničiek je prebúdzať imagináciu, harmonizovať sa alebo vybúriť a nechať odplávať to, čo k nám nepatrí. V ideálnom prípade vytvoriť atmosféru niečoho vzácneho, prebudiť silný emocionálny zážitok, ktorý si odnesieme domov. Musí sa improvizovať. Na prvé dielne v Bratislave neprišlo veľa detí, bol začiatok školského roka a tým pádom veľká záťaž po prázdninovom odpočinku. Ale jeden chlapček, ktorý sa zúčastnil, si vzal harfu a veľmi citlivo hral, ja som sa pomaly pridala s bubienkom a vznikol parádny, premieňajúci sa a veľmi koncentrovaný dialóg.
Tvoj najbližší detský hudobný workshop sa uskutoční v sobotu 28. apríla v Áštvorke a volá sa “A ticho sa usmialo”. Ako znie ticho?
Tu musím spomenúť rozprávku o tichu od Daisy Mrázkovej, úvodným textom k workshopom k nej tiež odkazuje. V jednej chvíli sa v tej rozprávke tichu pokladá otázka: “A počuj ticho, nechceš ty vlastne niečo povedať?” Je mnoho vecí, ktoré sa nadajú vyjadriť slovami a potom je ticho veľavravné. Ticho nám dovoluje pozrieť sa do seba, zostať vnútri. Tam teda, podľa mňa, dokáže znieť. Teraz mi napadá, že som nedávno niekde čítala: ,,Všetko čo som, sa dá zaspievať”.
Ako vnímaš rolu ticha v hudbe? Dá sa ticho považovať za jeden z nástrojov?
Samozrejme, ale to nie je žiadna novinka. Skus si spievať jedinú pesničku bez ticha.
Tvorivou metódou workshopu bude zvuková koláž. Mohla by si priblížiť akým spôsobom bude dielňa prebiehať a čo bude jej výstupom?
Workshopy plánované na apríl a máj budú orientované na o niečo staršie deti vo veku 11 – 14 rokov. Budeme zapájať aj elektronické nástroje. Chcela by som s deťmi nahrávať zvukové portréty, každý si potom ten svoj odnesie domov. Budeme nahrávať vo dvojiciach a predstavovať si toho druhého ako krajinu, nielen zvukovú, ale aj ako les, vodu, skalu či kamene. Budeme zapájať hry na uvolňenie a uvedomovanie si emócií.
Akým ďalším aktivitám sa venuješ? Viem, že si napríklad členkou kolektívu Audiofenky (Audiofenky je názov dlhoročného priateľstva s Markétou Lisou. Hurá. Pure.), hráš na harfu, si lektora jógy…
Učím sa používať čisto a bez predsudkov oči a uši, a nehodnotiť.
Workshop sa koná v rámci projektu Re-Imagine Europe, spolufinancovaného programom Európskej únie Kreatívna Európa.
mnoho vecí, ktoré sa nadajú vyjadriť slovami a potom je ticho veľavravné
Kateřina Zochová je umelkyňa a hudobníčka z Prahy, ktorá v Áštvorke organizuje dvojdielny detský workshop, ktorý sa bude venovať tichu, hudbe a zvedavosti. Prinášame vám s ňou rozhovor plný autorkiných podnetných pozorovaní.
Si absolventkou Akadémie výtvarných umení v Prahe pod vedením Vladimíra Skrepla a Jiřího Kovandy. Vo svojej tvorbe kombinuješ rôzne média a v poslednej dobe sa do veľkej miery zameriavaš na prácu so zvukom. Akým spôsobotm sa premieňal a formoval tvoj umelecký prístup a čo ho v poslednem čase ovplyvňovalo?
Moja absolvetnská práca na Avu sa volala “Každý deň niečo stratiť” a toho motta sa stále snažím držať. Moja práca sa formuje spoločne s tým, ako sa mení môj pohľad na svet, na seba samú. Začala som vyrábať strunové hudobné nástroje, to je veliká krása a zábava. Je to tiež uzemňujúce. Keď pracuješ so strojmi na úpravu dreva musíš sa absolútne koncentrovať, alebo môžeš prísť o prst. (Smiech) Takže je to pre mňa určitým spôsobom meditácia.
V polovici minulého leta si započala svoju rezidenciu v A4, v rámci ktorej si sa venovala audiovizuálnemu projektu, ktorého výstupom boli kompozície oscilujúce medzi úplnou abstrakciou a pesničkami. Zároveň tvojim cieľom bolo vytvoriť dielo s psychoterapeutickým presahom. Akým spôsobom prebieha práca na projekte a aké metódy si využívala k docieleniu zmieneného terapeutického efektu?
Psychoterapeutický alebo ak chceme – ukľudňujúci, kontemplatívny presah ma na hudbe zaujíma, ale nebol cieľom spomínaného projektu. Výsledkom mala byť hudobná kompilácia určená predovšetkým detskému publiku, plán sa nakoniec sformoval na jednoduchú zvuková báseň. To, čomu sa učím, je zaobchádzať s čímkoľvek, čo je predo mnou ako najlepšie viem a nič neočakávať od výsledkov. Či zmiešam vločky s banánom k raňajkám alebo robím pieseň – malo by to byť jedno, a často nie je. Je to náročná škola. Môžem prekvapiť s dobrými raňajkami alebo aj pripáliť kašu.
Dôležitou súčasťou procesu boli aj jednoduché strunové hudobné nástroje, ktoré si si vyrábala v prvej fáze projektu. Spolupracovala si s niekym pri ich výrobe? A čím sú práve tieto nástroje vhodné k terapeutickému použitiu?
V jednej z muzikoterapeutických príručiek som čítala, že oblasť pôsobenia jednotlivých hudobných nástrojov súvisí s tým, akým spôsobom naše telo uchopia, kde sa ho dotýkajú, ako s ním rezonujú. Dáva to zmysel. Podľa takého kľúča teda strunové hudobné nástroje (husle, cello, harfa, kantele,…) pôsobia na srdcovú oblasť, kde má domov náš Dych, Duch. Ale to je len jedna z možností, ako sa na vec pozerám. Páči sa mi, ako rozpráva o našom tele a jeho emocionálnej inteligencii napríklad Biosyntéza – druh telovej psychoterapie. Terapeutické použite hudobných nástrojov má čarovnú moc napríklad u nepočujúcich, ale nielen u nich. Mám skúsenosti s autistickými deťmi, ktorým je možné pomocou hudby navodiť hlboké uvoľnenie. Ale aj ľudia, ktorí sú zaťažení stresom reagujú na zvukové vlny veľmi pozitívne. Ale to nám napovie aj každodenná skúsenosť. Ja sama si spievam, keď sa pristihnem, že som z nejakého dôvodu mimo alebo rozladená. Hudba je krásne médium, dokáže sa dotknúť najskrytejších vrstiev vo vnútri nás.
Tvoj rezidenčný projekt sa volal “Tell tell fairy – tale”. Prečo sa volal práve takto?
Mám rada rozprávky. Ukrývajú najhlbšiu múdrosť. Opusť královstvo, vydaj sa na cestu, zabi sedemhlavého draka, získaj to o čom sa ti ani nesnívalo. Ukazujú cestu. Nesnaž sa byť žirafou, keď si čmeliak. A tisíce ďalších variácií. Každý večer čítam svojmu synovi rozprávky pred spaním a dojíma ma to. Potom prichádza prax.
V rámci projektu prebehli tiež detské tanečno-hudobné dielne. Deti tu skúmali prepojenie zvuku s cvičením, pohybom a imagináciou, a k dispozícii mali rôzne hudobné nástroje. Dokázala by si priblížiť ako tento workshop prebiehal v praxi?
Cielom dielničiek je prebúdzať imagináciu, harmonizovať sa alebo vybúriť a nechať odplávať to, čo k nám nepatrí. V ideálnom prípade vytvoriť atmosféru niečoho vzácneho, prebudiť silný emocionálny zážitok, ktorý si odnesieme domov. Musí sa improvizovať. Na prvé dielne v Bratislave neprišlo veľa detí, bol začiatok školského roka a tým pádom veľká záťaž po prázdninovom odpočinku. Ale jeden chlapček, ktorý sa zúčastnil, si vzal harfu a veľmi citlivo hral, ja som sa pomaly pridala s bubienkom a vznikol parádny, premieňajúci sa a veľmi koncentrovaný dialóg.
Tvoj najbližší detský hudobný workshop sa uskutoční v sobotu 28. apríla v Áštvorke a volá sa “A ticho sa usmialo”. Ako znie ticho?
Tu musím spomenúť rozprávku o tichu od Daisy Mrázkovej, úvodným textom k workshopom k nej tiež odkazuje. V jednej chvíli sa v tej rozprávke tichu pokladá otázka: “A počuj ticho, nechceš ty vlastne niečo povedať?” Je mnoho vecí, ktoré sa nadajú vyjadriť slovami a potom je ticho veľavravné. Ticho nám dovoluje pozrieť sa do seba, zostať vnútri. Tam teda, podľa mňa, dokáže znieť. Teraz mi napadá, že som nedávno niekde čítala: ,,Všetko čo som, sa dá zaspievať”.
Ako vnímaš rolu ticha v hudbe? Dá sa ticho považovať za jeden z nástrojov?
Samozrejme, ale to nie je žiadna novinka. Skus si spievať jedinú pesničku bez ticha.
Tvorivou metódou workshopu bude zvuková koláž. Mohla by si priblížiť akým spôsobom bude dielňa prebiehať a čo bude jej výstupom?
Workshopy plánované na apríl a máj budú orientované na o niečo staršie deti vo veku 11 – 14 rokov. Budeme zapájať aj elektronické nástroje. Chcela by som s deťmi nahrávať zvukové portréty, každý si potom ten svoj odnesie domov. Budeme nahrávať vo dvojiciach a predstavovať si toho druhého ako krajinu, nielen zvukovú, ale aj ako les, vodu, skalu či kamene. Budeme zapájať hry na uvolňenie a uvedomovanie si emócií.
Akým ďalším aktivitám sa venuješ? Viem, že si napríklad členkou kolektívu Audiofenky (Audiofenky je názov dlhoročného priateľstva s Markétou Lisou. Hurá. Pure.), hráš na harfu, si lektora jógy…
Učím sa používať čisto a bez predsudkov oči a uši, a nehodnotiť.
Workshop sa koná v rámci projektu Re-Imagine Europe, spolufinancovaného programom Európskej únie Kreatívna Európa.
Je mnoho vecí, ktoré sa nadajú vyjadriť slovami a potom je ticho veľavravné
Kateřina Zochová je umelkyňa a hudobníčka z Prahy, ktorá v Áštvorke organizuje dvojdielny detský workshop, ktorý sa bude venovať tichu, hudbe a zvedavosti. Prinášame vám s ňou rozhovor plný autorkiných podnetných pozorovaní.
Si absolventkou Akadémie výtvarných umení v Prahe pod vedením Vladimíra Skrepla a Jiřího Kovandy. Vo svojej tvorbe kombinuješ rôzne média a v poslednej dobe sa do veľkej miery zameriavaš na prácu so zvukom. Akým spôsobotm sa premieňal a formoval tvoj umelecký prístup a čo ho v poslednem čase ovplyvňovalo?
Moja absolvetnská práca na Avu sa volala “Každý deň niečo stratiť” a toho motta sa stále snažím držať. Moja práca sa formuje spoločne s tým, ako sa mení môj pohľad na svet, na seba samú. Začala som vyrábať strunové hudobné nástroje, to je veliká krása a zábava. Je to tiež uzemňujúce. Keď pracuješ so strojmi na úpravu dreva musíš sa absolútne koncentrovať, alebo môžeš prísť o prst. (Smiech) Takže je to pre mňa určitým spôsobom meditácia.
V polovici minulého leta si započala svoju rezidenciu v A4, v rámci ktorej si sa venovala audiovizuálnemu projektu, ktorého výstupom boli kompozície oscilujúce medzi úplnou abstrakciou a pesničkami. Zároveň tvojim cieľom bolo vytvoriť dielo s psychoterapeutickým presahom. Akým spôsobom prebieha práca na projekte a aké metódy si využívala k docieleniu zmieneného terapeutického efektu?
Psychoterapeutický alebo ak chceme – ukľudňujúci, kontemplatívny presah ma na hudbe zaujíma, ale nebol cieľom spomínaného projektu. Výsledkom mala byť hudobná kompilácia určená predovšetkým detskému publiku, plán sa nakoniec sformoval na jednoduchú zvuková báseň. To, čomu sa učím, je zaobchádzať s čímkoľvek, čo je predo mnou ako najlepšie viem a nič neočakávať od výsledkov. Či zmiešam vločky s banánom k raňajkám alebo robím pieseň – malo by to byť jedno, a často nie je. Je to náročná škola. Môžem prekvapiť s dobrými raňajkami alebo aj pripáliť kašu.
Dôležitou súčasťou procesu boli aj jednoduché strunové hudobné nástroje, ktoré si si vyrábala v prvej fáze projektu. Spolupracovala si s niekym pri ich výrobe? A čím sú práve tieto nástroje vhodné k terapeutickému použitiu?
V jednej z muzikoterapeutických príručiek som čítala, že oblasť pôsobenia jednotlivých hudobných nástrojov súvisí s tým, akým spôsobom naše telo uchopia, kde sa ho dotýkajú, ako s ním rezonujú. Dáva to zmysel. Podľa takého kľúča teda strunové hudobné nástroje (husle, cello, harfa, kantele,…) pôsobia na srdcovú oblasť, kde má domov náš Dych, Duch. Ale to je len jedna z možností, ako sa na vec pozerám. Páči sa mi, ako rozpráva o našom tele a jeho emocionálnej inteligencii napríklad Biosyntéza – druh telovej psychoterapie. Terapeutické použite hudobných nástrojov má čarovnú moc napríklad u nepočujúcich, ale nielen u nich. Mám skúsenosti s autistickými deťmi, ktorým je možné pomocou hudby navodiť hlboké uvoľnenie. Ale aj ľudia, ktorí sú zaťažení stresom reagujú na zvukové vlny veľmi pozitívne. Ale to nám napovie aj každodenná skúsenosť. Ja sama si spievam, keď sa pristihnem, že som z nejakého dôvodu mimo alebo rozladená. Hudba je krásne médium, dokáže sa dotknúť najskrytejších vrstiev vo vnútri nás.
Tvoj rezidenčný projekt sa volal “Tell tell fairy – tale”. Prečo sa volal práve takto?
Mám rada rozprávky. Ukrývajú najhlbšiu múdrosť. Opusť královstvo, vydaj sa na cestu, zabi sedemhlavého draka, získaj to o čom sa ti ani nesnívalo. Ukazujú cestu. Nesnaž sa byť žirafou, keď si čmeliak. A tisíce ďalších variácií. Každý večer čítam svojmu synovi rozprávky pred spaním a dojíma ma to. Potom prichádza prax.
V rámci projektu prebehli tiež detské tanečno-hudobné dielne. Deti tu skúmali prepojenie zvuku s cvičením, pohybom a imagináciou, a k dispozícii mali rôzne hudobné nástroje. Dokázala by si priblížiť ako tento workshop prebiehal v praxi?
Cielom dielničiek je prebúdzať imagináciu, harmonizovať sa alebo vybúriť a nechať odplávať to, čo k nám nepatrí. V ideálnom prípade vytvoriť atmosféru niečoho vzácneho, prebudiť silný emocionálny zážitok, ktorý si odnesieme domov. Musí sa improvizovať. Na prvé dielne v Bratislave neprišlo veľa detí, bol začiatok školského roka a tým pádom veľká záťaž po prázdninovom odpočinku. Ale jeden chlapček, ktorý sa zúčastnil, si vzal harfu a veľmi citlivo hral, ja som sa pomaly pridala s bubienkom a vznikol parádny, premieňajúci sa a veľmi koncentrovaný dialóg.
Tvoj najbližší detský hudobný workshop sa uskutoční v sobotu 28. apríla v Áštvorke a volá sa “A ticho sa usmialo”. Ako znie ticho?
Tu musím spomenúť rozprávku o tichu od Daisy Mrázkovej, úvodným textom k workshopom k nej tiež odkazuje. V jednej chvíli sa v tej rozprávke tichu pokladá otázka: “A počuj ticho, nechceš ty vlastne niečo povedať?” Je mnoho vecí, ktoré sa nadajú vyjadriť slovami a potom je ticho veľavravné. Ticho nám dovoluje pozrieť sa do seba, zostať vnútri. Tam teda, podľa mňa, dokáže znieť. Teraz mi napadá, že som nedávno niekde čítala: ,,Všetko čo som, sa dá zaspievať”.
Ako vnímaš rolu ticha v hudbe? Dá sa ticho považovať za jeden z nástrojov?
Samozrejme, ale to nie je žiadna novinka. Skus si spievať jedinú pesničku bez ticha.
Tvorivou metódou workshopu bude zvuková koláž. Mohla by si priblížiť akým spôsobom bude dielňa prebiehať a čo bude jej výstupom?
Workshopy plánované na apríl a máj budú orientované na o niečo staršie deti vo veku 11 – 14 rokov. Budeme zapájať aj elektronické nástroje. Chcela by som s deťmi nahrávať zvukové portréty, každý si potom ten svoj odnesie domov. Budeme nahrávať vo dvojiciach a predstavovať si toho druhého ako krajinu, nielen zvukovú, ale aj ako les, vodu, skalu či kamene. Budeme zapájať hry na uvolňenie a uvedomovanie si emócií.
Akým ďalším aktivitám sa venuješ? Viem, že si napríklad členkou kolektívu Audiofenky (Audiofenky je názov dlhoročného priateľstva s Markétou Lisou. Hurá. Pure.), hráš na harfu, si lektora jógy…
Učím sa používať čisto a bez predsudkov oči a uši, a nehodnotiť.
Workshop sa koná v rámci projektu Re-Imagine Europe, spolufinancovaného programom Európskej únie Kreatívna Európa.