Foto: Emese Sándor
23. septembra predstavila maďarská zvuková umelkyňa Orsolya Kaincz výsledok svojej práce počas dvojmesačnej rezidencie v A4 v rámci programu Visegrad Art Residency. Umelkyňa je známa inovatívnym prístupom k elektroakustickému experimentu, a aj jej dielo, ktoré vytvorila počas rezidencie v A4 sa dotýkalo kritiky kapitalizmu a technologického determinizmu. V tomto rozhovore reflektuje rezidenciu v A4, tvorivý proces a hovorí aj o ceste samouka a spájaní filozofických myšlienok so zvukom.
Anete Bužoka (AB): Vo svete zvuku a organizácie koncertov súčasnej hudby sa pohybujete už viac ako desaťročie, mohli by ste sa nášmu publiku predstaviť a podeliť sa o to, ako ste sa prvýkrát začali zaujímať o hudbu a zvukové experimenty?
Orsolya Kaincz (OK): Som improvizátorka a zvuková umelkyňa, pracujem najmä s elektronikou. Hudba bola vždy jadrom môjho života v rôznych podobách. Vždy som ju vnímala ako schránku, v ktorej sa moje myšlienky mohli naplno rozplynúť.
To, že som sa hudbe začal aktívne venovať, súvisí predovšetkým s dvoma hudobníkmi-umelcami-teoretikmi, ktorých spolupráca priniesla zmenu paradigmy na mojej hudobnej ceste aj v mojom myslení.
Prvým bol Zsolt Sőrés, ktorý ma zoznámil s oslobodzujúcou povahou improvizácie a otvoril mi dvere k skúmaniu diel s otvorenými štruktúrami a alternatívnym zápisom (napr. Ernő Király). Tento proces spolu s improvizáciou dosiahol abstraktnejšiu, dokonca konceptuálnejšiu úroveň počas mojej spolupráce so skladateľom Nikolausom Gerszewskim. Ten ma previedol hlbinami hudobnej teórie prostredníctvom pochopenia a interpretácie diel rôznych súčasných skladateľov, ako sú okrem iných Cornelius Cardew, Christian Wolff, Peter Ablinger a Phill Niblock. S viacerými skladateľmi sme mali možnosť aj osobne spolupracovať, čo bol výnimočný zážitok. Verím, že v súčasnosti sa začína tretia fáza, ktorá bola najskôr inšpirovaná mojou účasťou na Listening Academy, ktorú približne pred rokom zorganizoval Brandon LaBelle. Jeho texty a prednášky boli pre mňa veľmi motivujúce. Približne v tomto čase som začal spájať svoje záujmy o kritickú teóriu a zvuk, čo je smer, ktorý sa teraz formuje prostredníctvom môjho výskumu v programe Human Ecology na Univerzite v Pécsi.
AB: Ste samouk, ako stre sa rozvíjali v oblasti elektroakustickej hudby?
OK: Pôvodne som vyštudovala ekonómiu, kde ma prakticky učili neoliberálnu propagandu, takže nie je prekvapením, že som sa od nej radikálne odklonila.
Našťastie existuje veľa neformálnych spôsobov, ako sa vzdelávať. Navštevovala som workshopy, chodila na súkromné hodiny a dokonca som navštevovala aj niektoré kurzy na akadémii. Veľa som sa naučila aj od kolegov hudobníkov a prostredníctvom experimentovania. Pre mňa je však najdôležitejší prístup, ktorý rozvíjam predovšetkým hraním súčasných skladieb, spoluprácou so skladateľmi a rozsiahlym počúvaním.
„Rezidencie sú výnimočnou príležitosťou na experimentovanie a prácu na nových konceptoch. Robiť to všetko v úplne novom prostredí je veľmi inšpirujúce.“
AB: Poďme k vašej nedávnej rezidencii tu v A4 – mohli by ste sa podeliť o nejaké postrehy z rezidencie a z procesu tvorby skladby, ktorú budete prezentovať?
OK: Rezidencie sú výnimočnou príležitosťou na experimentovanie a prácu na nových konceptoch. Robiť to všetko v úplne novom prostredí je veľmi inšpirujúce. V SNG som strávila veľa času, najmä v jej knižnici, študovala som grafické partitúry Milana Adamčiaka a pracovala v tejto nádhernej budove. Motivujúce bolo okrem iného spoznávať komunitné aktivity Novej Cvernovky a priestor LOM, ako aj prácu Julius Koller Society.
Hoci bolo inšpiratívne zažiť Bratislavu, bolo to aj zdrvujúce a znepokojujúce, pretože politická klíma a rozvíjajúca sa kultúrna vojna sú nám v Maďarsku, žiaľ, až príliš známe. Zároveň bolo povzbudivé a nádejné vidieť ľudí, ktorí sa spájajú, aby sa postavili za svoje hodnoty – a čo je najdôležitejšie, ich vytrvalosť v tomto úsilí. V takejto situácii, v kombinácii s ekologickou krízou, tieto otázky, samozrejme, prenikajú do mojich myšlienok a formujú moju prácu, keďže všetko vnímam touto optikou.
Foto: Eduarda Palmeira
AB: Vaše diela často skúmajú silné filozofické príbehy, vrátane tohto rezidenčného diela, ktoré sa dotýka kritiky kapitalizmu a technologického determinizmu – ako pristupujete k procesu začleňovania týchto myšlienok do svojich kompozícií? A ako môže podľa vás zvuk slúžiť ako médium na skúmanie komplexných myšlienok?
OK: Skladba je vždy nakoniec vlastne o počúvaní seba samého. Mojím cieľom je vytvoriť pre publikum kontemplatívny priestor, v ktorého centre je počúvanie. Zvuky sú pre mňa ako objekty meditácie. Moje základné inšpirácie a rozprávanie, samozrejme, určujú štruktúru a výber materiálov, ale tieto myšlienky sa nakoniec rozplynú v abstrakcii. To, čo každý človek v tomto priestore objaví, je sčasti jeho dielom. Som tiež zvedavý, čo diváci dekódujú a aké myšlienky a pocity sa im vynárajú.
„Skúste byť ticho a len počúvajte zvuky okolo seba. Pýtajte sa sami seba, čo sa skrýva za znejúcimi javmi, a to z fyzického aj kultúrneho hľadiska. Zamyslite sa nad tým, ako na vás tieto zvuky pôsobia a akú atmosféru vytvárajú.“
AB: Keď pracujete na novom projekte, ako začínate? Máte konkrétny postup alebo nechávate jednotlivým prvkom, s ktorými experimentujete, priestor plynúť organickejšie?
OK: Neustále experimentujem. Som veľmi analytický typ a nad každým konceptom, ktorý je hlboko ovplyvnený tým, na čo sa zameriavam, strávim veľa času. Veľa čítam, počúvam hudbu a experimentujem s novými metódami a technológiami. Je to ako zhromažďovanie tony materiálu, ale na konci procesu sa zbavíte všetkých zbytočností. V tomto bode sa hudobný materiál vyvíja sám a improvizácia vždy zohráva významnú úlohu.
AB: Počas svojej kariéry ste spolupracovali s mnohými umelcami. Čo považujete za najprínosnejšie na spolupráci s inými umelcami a hudobníkmi a ako spolupráca ovplyvňuje váš tvorivý proces?
OK: Je to inšpirujúce, no môže to byť aj náročné. Veľa závisí od prostredia a od toho, koľko času môžeme venovať vzájomnému pochopeniu perspektív, premýšľaniu a spoločnému experimentovaniu. Je čoraz ťažšie nájsť si na to čas a priestor, ale je to jediný spôsob, ktorý má zmysel. Napríklad k vzniku kapely Kamon Kardamom došlo počas impulzívnej trojdňovej cesty z Budapešti do Pécsu, ktorá viedla kľukatou trasou. Takéto chvíle sú veľmi dôležité a krásne a pomáhajú nám zladiť sa. Tak či onak, z takýchto situácií sa vždy dá veľa naučiť, v neposlednom rade aj o sebe samom.
Foto: Laszlo Juhász
AB: Ako si môžu poslucháči vypestovať pozornejší prístup k počúvaniu a zvuku v každodennom živote?
OK: Skúste byť ticho a len počúvajte zvuky okolo seba. Pýtajte sa sami seba, čo sa skrýva za zvukovými javmi, a to z fyzikálneho aj kultúrneho hľadiska. Zamyslite sa nad tým, ako na vás tieto zvuky pôsobia a akú atmosféru vytvárajú. Bude to znieť ako nejaký tréner mindfulness, ale skúste to tak nebrať. Existujú šialené rozdiely v zvukových kulisách, ktoré ľudí obklopujú: niektorí pracujú a žijú v neznesiteľnom hluku po celý deň, zatiaľ čo iní sa môžu ponoriť do ticha v ozvučených priestoroch, dokonca aj v rušnom meste. Nehovoriac o ekologickom vplyve našej zvukovej krajiny, od lesov až po morské hlbiny. Žiaľ, vedomé formovanie nášho akustického prostredia a oceňovanie ticha pred neustálym – často len konzum stimulujúcim – hlukom nie je na programe dňa.
AB: Čo vás inšpiruje v každodennom živote? Aj mimo zvuku a hudby.
OK: Absencia zvuku. Mám bytostnú potrebu ticha. Keď som obklopený tichom alebo len prírodnými zvukmi, osviežuje ma to duševne aj fyzicky. Okrem toho čítanie a architektúra. Dobrá kniha v navrhnutom priestore. To je najlepšie.
Ak môžem odporučiť diela maďarských spisovateľov, momentálne čítam Knihu spomienok Pétera Nádasa a diela G. M. Tamása mám vždy na dosah ruky. Sú dostupné v anglickom preklade a z celého srdca ich odporúčam.
Viac informácií
Viac informácií o Orsolyinej tvorbe nájdete na jej webovej stránke.