Akú asi podobu môže mať brechtovské divadlo v dnešnom čase? Nezvyčajný projekt Debris Company EPIC (trailer TU), ktorý v A4 uvidíte už 18. decembra o 20.00, sa inšpiruje východiskami Bertolda Brechta, aby sa trochu netypicky pre svoju doterajšiu tvorbu vybrali na, pre nich nový divadelný terén, kde sa mieša súčasný tanec s moderným poňatím opery, gýču – entertainmentu a novými technológiami v neúprosnom mixe s filmami zo začiatku dvadsiatych – tridsiatych rokov.
Posúvajú sa ďalej skúmaním a skúšaním nových divadelných postupov, technológie a ich dramaturgia sa stáva ešte konkrétnejšiou. Opäť, podobne ako v produkcii Mono, zaujíma ich súčasná individualizovaná, “kapitalistická“ spoločnosť.
Epic je alúziou na Brechta aj brechtovským komentárom k Brechtovi, ktorý ho presahuje. Podobne ako u Brechta aj tu je prítomný humor a ostrá kritika spoločnosti a nemenovaných či premenovaných indivíduí. Songy v hudbe aj v texte sa pohrávajú s brechtovským odkazom, na Slovensku pomerne málo známym. Z pohľadu fyzického – opäť mieša súčasný pohyb s klasickým a cituje aj pantomímu nemých filmov. Operné árie sa miešajú s hudobnými citáciami kapely The Doors a Brechtovho dvorného skladateľa Kurta Weila, írskeho proletárskeho folklóru, prípadne iných odkazujúcich pandantov.
Ale v podtexte si Debris Company kladie zásadnú otázku – aké je dnešné divadlo a aký má vlastne spoločenský význam? Môže ešte vôbec spoločenskú kritiku tlmočiť? Môže byť hlasom „utláčanej“ väčšiny voči elitnej menšine? Na to odpovedá autorská výpoveď Petra Lomnického v texte, a aj pre Brechta typických songoch.
Nerovnosť v spoločnosti evidentne existuje a je väčšia a výraznejšia ako sa možno na prvý pohľad zdá. Čo znamená byť príslušníkom pracujúcej triedy, hoci ju dnes už tak nenazývame? Čo znamená byť „vykorisťovateľom“, hoci dnes už taký pojem nepoužívame? Avšak nerovnosť a sociálna nespravodlivosť je tu rovnaká ako v čase Bertolda Brechta, iba zmenila svoju podobu. A možno je oveľa zákernejšia, pretože je menej nápadná – teda aspoň pokiaľ nás zaujíma jej odraz v európskej perspektíve.
A nemáme už na mysli len utopický sen o zmenenej spoločnosti, ktorému Brecht ešte aspoň trochu veril. Dnes to už možné nie je.
Debris Company nehovorí o módnej téme krízy, nechce rozširovať rady súčasného divadla, ktoré sa musí urgentne tiež ozvať k mediálne hojne masírovaným zhoršujúcim sa ekonomickým pomerom. Pretože to celé je tak neprehľadné a nie je isté, či vôbec niekto môže na zložité ekonomické fungovanie dnešnej politiky dať aspoň čiastočne uspokojujúcu odpoveď. Postoj Debris Company je vyjadrením skôr k tomu, čo Tony Judt nazýva mravnou degeneráciou – hojnosť vedie vždy k zvýhodňovaniu menšiny a znevýhodňovaniu väčšiny a nerovnosť prináša množstvo patologických javov. To ako štruktúra a usporiadanie spoločnosti modelovo fungujú a ako ovplyvňujú ľudí a ich privátne vzťahy a či možno prekročiť rieku, alebo vytvoriť ďalšiu ilúziu o človeku zmietajúcom sa v tomto prostredí – aj o tom je nová produkcia Debris Company Epic.
Projekt vznikol vďaka podpore MK SR, elledanse a in SITU.