03. mája

Quo vadis, homine?

V utorok 7. mája o 21. hodine pozývame do A4 spolu s RTVS a VŠMU, v spolupráci s ktorými sme pre váspripravili jedinečný projekt sonicART-u, vysielaného v Rádiu Devín a satelitnej sieti EBU naživo z A4-ky. Program je zložený zo šiestich akustických blokov živej preformance elektro-akustickej hudby a sonicART-u. Autori: Juraj Ďuriš, Matej Háasz, Milan Hradil, Marek Kundlák, Rudolf Pepucha a Robert Rudolf.

Čas: 21:05 – 22.00 (SEČ)
forma: živé vysielanie, iTV prenos
dĺžka: 55 min.

Program s názvom QUO VADIS, HOMINE? vychádza zo skúsenosti tvorby vitráže – celku zostaveného z mnohých fragmentov. Rezonancia akustického s vizuálnym vytvára osobité umelecké dielo s atribútmi a väzbami na priestor, kde žijeme a tvoríme vo vzťahu na “už prežité”.

QUO VADIS, HOMINE?

Jedinečný projekt sonicART-u, vysielaného naživo v Rádiu Devín, satelitnej sieti EBU a iTV naživo z A4 z Bratislavy. Program je zložený zo šiestich -akustických blokov živej preformance elektro-akustickej hudby a sonicART-u.

PROGRAM: QUO VADIS, HOMINE?
—————-
DNA (Juraj Ďuriš)
RÝCHLOSŤ SVETLA (Matej Háasz)
ČERNA DIERA (Rudolf Pepucha)
KVANTUM (Marek Kundlák)
MLIEČNA DRÁHA (Robert Rudolf)
QUO VADIS HOMINE (Milan Hradil)
———————————————
účinkujú:
viola: Júlia Urdová
fujara, drumbľa: Ondrej Kundlák
akordeón: Ludmila Hodulíková
violončelo: Lujza Ďurišová
———————————————
Text:
Kam vlastne smerujeme? Pomôže nám pohľad dozadu, na dve tisícky rokov čo
uplynuli od Ježišovho narodenia, nájsť odpoveď? Vstupujme do tretieho
tisícročia triezvi a bez ilúzií. I bez ilúzie najnebezpečnejšej: že nám
veda ponúka vševedúcnosť a že nás technika robí všemohúcimi.

Vybudovali sme skvelú technickú civilizáciu. Keby sa Ježišovi súčasníci
vrátili, boli by zmätení: nerozumeli by fabrikám, lietadlám, televízii,
počítačom, atómovým bombám. Početne sme ohromne zmohutneli. Tik, tik, tik,
tik – každú sekundu sa na Zemi narodí štvoro detí.

Veľmi sme zväčšili svoje poznanie prírody. No zaostali sme v poznávaní
samých seba a spoločnosti a v rozvíjaní mravov. Ježišovi súčasníci by nám
zbla nerozumeli, keby sme im rozprávali o dnešnej fyzike a biológii, ale
nemali by problémy diskutovať s nami na staré témy Krásy, Pravdy a Dobra.
Tak veľa sme pokročili v jednom, tak málo v druhom.

Sme mýtofili: tvoríme si viery, bájky, pseudovedu, umenie, ideológie; každý
z nás je si istý svojou pravdou a ťažko priznáva, že niekto iný môže mať
inú, vlastnú pravdu. Sme sociálne živočíchy, potrebujeme žiť v skupinách.
Potrebujeme sa identifikovať s vlastnou skupinou a odlíšiť sa od cudzích:
totem, bojové pokriky, rituály, vlajku, jazyk – čokoľvek z toho používame,
len aby sme si vyznačili svoju skupinovú identitu. A aby sme mohli cítiť
odpor alebo nenávisť voči tým, čo sú v inej skupine, s iným mýtom, s inou
vlajkou, s iným jazykom.

Sme hyperemotívne organizmy: na bolesť sme citlivejší než iné živočíchy a
sme posadnutí vyhľadávaním slasti. Na podnety, ktoré sa opakujú, si zvykáme
a hľadáme iné. Len čo sa uspokojí nejaká naša potreba, objavuje sa nová.
Opakovaná príjemnosť musí byť stále intenzívnejšia, aby sme ju vôbec cítili.

Sme jediné živočíchy, ktoré vedia, že zomrú:
Základný príkaz živej prírody, udržať sa, pretrvať, má v nás podobu túžby
po nesmrteľnosti a večnosti. A neúprosnú potrebu hľadania a nachádzania
zmyslu. Zmyslu všetkého – prírody, biologickej evolúcie, utrpenia, rozkoše.
Zmyslu, ktorý je iba vtedy zmyslom, ak presahuje našu konečnosť. Ak nás
spojuje s večnosťou.

Vlastne sme nič nevybudovali, nič nedokázali, v ničom nepokročili. To z
nášho individuálneho hmýrenia, z nášho strachu, z našej skupinovosti, z
našej mýtofilie, z nášho unikania pred utrpením, z našej nespokojnosti a
hľadania novôt a z našej nenásytnej potreby slasti vyrástli samé od seba,
samorganizáciou, ohromné sebestačné kultúrne útvary. Naďalej exponenciálne
rastú. Vo svojej autonómnej dynamike, samopohybom, sa ženú dopredu – stále
rýchlejšie.
Kam?

Ľudstvo dospelo do kritickej fázy svojej evolúcie. Počas života niekoľkých
budúcich generácií sa rozhodne o jeho osude. Kto rozhodne; a ako? Nevieme.

Quo vadis, homine?
[fragmenty z textu Ladislava Kováča]

http://www.a4.sk/program/2013-05-07-21-00
fb event