V apríli Kino inak prinesie cyklus Mladé maďarské kino, v rámci ktorého bude v bratislavskom centre pre súčasnú kultúru A4 odpremietaná trojica filmov – Adás Rolanda Vranika a filmy Benedeka Fliegaufa Dealer a Tejút.
Zatiaľ čo sa súčasné Maďarsko zmieta v pomerne neistej situácii, v jeho podhubí sa už celé desaťročie formuje nová generácia veľmi svojských filmárov. Režiséri ako Benedek Fliegauf, György Pálfi, Kornél Mundruczó či Agnes Kocsis, ktorých celovečerné prvotiny sa datujú po roku 2000 síce nevychádzajú zo žiadnej spoločnej premisy, avšak všetci rozprávajú ponuré príbehy z fiktívnych svetov. Imaginatívne priestory ich filmov tak napriek výraznej štylizácii svojim chladom a tichým zúfalstvom až desivo presne reflektujú súčasnú spoločnosť. Cyklus Mladé maďarské kino venovaný tejto, u nás málo prebádanej, novej generácii maďarských režisérov prinesie sériu sureálne ladených filmov, kde namiesto zbytočných dialógov rozpráva temná, brilantne štylizovaná atmosféra vyľudnených prostredí. Prvé tri filmy cyklu je možné vidieť v A4 – nultom priestore 2., 5. a 7. apríla o 20:00.
Adás: chladná, apokalyptická vízia sveta, kde prestali fungovať všetky komunikačné kanály a televízne obrazovky len ticho odrážajú svojich majiteľov, je druhým počinom Rolanda Vranika a prvým filmom, ktorý A4 uvedie v rámci bloku Mladé maďarské kino. Na rozdiel od veľkorozpočtových holywoodskych “armageddonoviek” je táto prognóza konca sveta prekvapujúco tichá a intímna a viac ako rozpad sveta sa zameriava na absenciu medziľudských vzťahov.
V rámci cyklu A4 uvedie dva filmy dnes už medzinárodne uznávaného Benedeka Fliegaufa (jeho najnovší počin Just the wind nedávno získal strieborného medveďa na Berlinale). Dealer je mrazivým príbehom budapeštianskeho dealera na jeho dennej púti za zákazníkmi, väčšina ktorých už dávno padla na pomyslené dno. Táto sureálna odysea jezároveň temnou vizuálnou ódou na Budapešť ajej spletitý labyrint, ktorý vosvojich útrobách väzní stratených jednotlivcov. Film neustále balansuje na pokraji vedomia, nikdy však nevkročí za tenkú hranicu halucinácie adivák takostáva visieť kdesi vmrazivej prázdnote medzi skutočným ailuzórnym.
Dôraz na prácu s filmovýmprostredím, ktorý je spoločným menovateľom mladej maďarskej kinematografie je v ďalšom uvádzanom Fliegaufovom filme, Mliečnej Dráhe, nielen dotiahnutý do úplnosti, aledokonca povýšený na hlavný princíp celého filmu. Pedantná práca s kompozíciu obrazu abrilantne vyskladané zvukové prostredie spolu vytvárajú osobitý experiment, akúsi kryštalickú formu filmu. Obraz sa vzdáva príbehu apôsobí na diváka dôkladne vystavanou atmosférou rôznych prostredí. Odkrýva sa tak film v jeho takmerzabudnutej polohe, ako štúdia priestoru ačasu, meditáciu opohybe anemennosti.