Zmeškali ste projekciu filmuPůlnoc od Kláry Tasovskej?Prečítajte si, o čo ste prišli v reporte odBarbory Nemčákovej.
Začiatkom februára som v a4 videla zaujímavý dokument, ktorý som si chcela pozrieť hneď ztroch dôvodov. Prvým z nich bol fakt, že bol nominovaný na Českého leva a tak ma naozaj potešilo, že mám možnosť pozrieť si ho v a4. Druhý dôvod som našla hneď v krátkej informácii oobsahu dokumentu, skutočnosť, že Půlnoc sa tiež pýši špeciálnym uznaním získaným na Jihlavskom festivale dokumentárnych filmov. No a tretí dôvod? Toto všetko má na svedomí len tridsaťročná režisérka – študentka dokumentárneho filmu FAMU Praha Klára Tasovská.
Klára sa nám predstavila až vtedy, keď v sále zhasli všetky svetlá, čo efektne zapadlo do atmosféry dokumentu. Ukázala problém prebytočného osvetľovania z viacerých pohľadov, hlavne informácie istého českého ekológa spôsobili šuchot v mimochodom plnej sále. Mysleli ste si, že ak nefunguje pouličné osvetlenie zažívame skutočnú tmu? Ste na omyle. Dokonca by ste boli šokovaní z toho, čo skutočná tma vlastne je. Vedeli ste, že počet miest, kde ju môžeme „vidieť“ je v pomere kveľkosti sveta až príliš malý?
Miesto v dokumente si našla aj skupina „darkerov“ – českých mladých mužov, pre ktorýchpravdepodobne platí motto „činy sú mocnejšie ako slová“ a preto za skutočnú tmu bojujú rovno skratovaním stĺpov vysokého napätia. Zábery z ich akcie natáčané minikamerou stoja za pozretie, rovnako ako aj komentáre jedného z nich.
Jednoznačne najzaujímavejšia časť dokumentu je režisérkin spôsob pochopiť tmu tým, že sa vnej rozhodla stráviť celý týždeň. Počas jej pobytu objasňuje, ako tma pôsobí na človeka, na jeho psychiku, predstavy, myšlienky. Chcete vedieť ako je vnímaný v absolútnej tme priestor a čas? Ak ste z tých dobrodružnejších, môžete to vyskúšať na vlastnej koži. Nájdite si pekné miesto, zatiahnite rolety, čo neprepúšťajú svetlo a čakajte. Ak sa na to necítite alebo sa bojíte zostať sami so svojimi pocitmi, pozrite si radšej Půlnoc a poučte sa zo skúseností Kláry Tasovskej .
Projekt bol správne okorenený ladiacou hudobnou kulisou i vtipnými poznámkami no hlavne,splnil svoju úlohu, pretože keď som o trištvrte na deväť po skončení filmu vyšla von aprechádzala Poštovou ulicou smerom na Hodžovo námestie, uvedomila som si, že naozaj nevidím žiadne hviezdy napriek tomu, že obloha bola v ten deň jasná a prostredie vonku skôr pripomínalo deň a nie noc kvôli pouličnému osvetleniu, nehovoriac o všetkých svietiacich billboardoch, tabuliach či neónových nápisoch.