Nechceme vám za každú cenu vnucovať otázku, čo je pre vás dôležité v tejto štvrti, pretože je nám jasné, že tu pôsobíte iba krátko a zároveň, že zameranie a program kultúrneho priestoru A4 prekračuje mierku akejkoľvek bratislavskej štvrte…
Ľubo: „Sme radi, že vôbec sme.“ (smiech)
Naše pozorovanie je také, že príchodom vášho kultúrneho centra do tejto budovy sa dosť významným spôsobom zmenila skladba ľudí, ktorí sem začali chodiť. A pravdepodobne mnohí z ľudí, ktorí chodia za vašou ponukou začali objavovať aj túto časť mesta. Aká zmena je to pre vás, keď ste vymenili miesto z úplného centra za budovu YMCA? Vypozorovali ste, že sem za vami začali prichádzať noví ľudia, iné publikum, alebo nie?
Ľubo: „Musím povedať, že som bol veľmi prekvapený, že toľko ľudí, ktorí v minulosti chodili do A4 pomenej, bývajú v tejto štvrti a ktorí sa potešili, že sme sa prisťahovali do YMCA. Bolo to zrazu veľmi milé zistenie, že sme sa prisťahovali k svojim divákom, takým skalným ako napríklad Martin Ciel, alebo Palo Čejka, ktorý býva tu oproti. Inak môj vzťah k Bratislave sa odvíja od toho, že keď som sa presťahoval z Prešova, tak som žil najmä prácou – divadlom (Stoka), Kútom (kaviareň jednej generácie na Zámočníckej ul.). A prvý byt, ktorý som si kúpil a ktorý som si rekonštruoval a zariaďoval bol na Jelenej ulici. Vzťah k Bratislave som si tak budoval aj prostredníctvom štvrte, kde sme aj teraz. Bolo to pre mňa magické obdobie a preto mám Bratislavu rád. Vtedy to tu trochu pripomínalo pražský Žižkov i keď len v mikro mierke. Malo to zlú povesť, bolo tu dosť dílerov drog a podobne, ale pamätám si, že keď prišiel víkend, tak sa to zrazu vyľudnilo a mal som pocit, že som niekde na dedine (smiech). Postupne som objavoval tunajšie dominanty a zdá sa mi, že ich je niekoľko. Jednak Šancová ulica, ktorá je asi najhlučnejšia, najšpinavšia, najfrekventovanejšia ulica Bratislavy. Taká jej rakovinová tepna. Potom je dominantou Žilinská a jej trh, ktorý je úplne čarovný. Bol som veľmi prekvapený, akí ľudia sa tam stretávajú – od spisovateľov, býval tu Hvorecký, Gruskovci, Vlado Zboroň zo Stoky, alebo Inge Hrubaničová. Kopec ľudí, s ktorými som sa rád stretával, ktorí mi boli blízki. Tak sme sa tam stretávali, kupovali zeleninu, diskutovali. Bolo to veľmi dôležité miesto. Ďalej Vinohrady, ktoré postupne začal likvidovať ten Rozin, či kto to bol, čo to skúpil. Chodievali sme tam so psom, bola to pekná možnosť niekam vybehnúť. A samozrejme stanica so všetkým tým smradom a hnusom, ale je to dominantná časť, ktorá túto štvrť výrazne ovplyvňovala. A teraz som tu späť spolu s A4 a začal som vnímať aj budovu YMCA ako priestor, ktorý výrazne ovplyvňuje a dúfam že bude ešte viac ovplyvňovať celú túto lokalitu. Nemôžem nespomenúť Račko, kde sa križuje množstvo ciest, je to uzol aj s tými ihriskami, parkom a so všetkým. Dodnes tam chodievam hrávať futbal a na kofolu. No a napokon tá zvláštna zmes uličiek okolo Karpatskej, ktorá sa výstavbou na Kolibe pre zmenu stala upchanou tepnou mesta. Aha, ešte Palacinka Lacinka je špeciálna vec. Inak aj náš prvý priestor mal byť v tejto časti, aspoň keď sme sa vrátili. Mal byť v tuneli pod železničnou traťou. Urobili sme jednu akciu s názvom Tunel na konci svetla, taký koncert a happening. Mysleli sme si, naivne, že zoženieme nejaké peniaze a že to zrekonštruujeme. Takže pôvodne sme tu mali byť a nakoniec sme sa sem vrátili.“
Slávo: „Mne sa zdá, že táto štvrť má genia loci. Je to tu síce zaprášené všelijakými nánosmi, ale občas sa ich podarí odhrabať. Pre mňa napríklad sa táto štvrť spája s tým, ako sa tu začali organizovať kultúrne aktivity. Už v 90. rokoch som vnímal budovu YMCA ako miesto, ktoré v Bratislave tvorilo oporný bod kultúry. Hrali sme tu s kapelou ešte v čase, keď tu fungovalo aj kino, ktoré neskôr zaniklo, čo je samozrejme veľká škoda, že Bratislava prichádza o také priestory. Neskôr tu bol Babylon, ktorý zasa chvíľu prinášal čosi iné, ale ja si pamätám najmä ‘galériu, klub a ideopožičovňu‘ Buryzone, ktorá vznikla v roku 2001 na Čajakovej ulici a viedla ju Mariša Rišková. To bolo výrazné miesto. Bol to priestor, kde sa spontánne stretávalo veľa ľudí z rôznych odborov a kde som sa napríklad ja zoznámil s celou výtvarnou scénou. Chodievali tam vizuálni umelci, grafickí dizajnéri a stále sa tam diali dobré veci, dokonca koncerty v takom mini kontexte. Bolo to fajn, no žiaľ, skončilo to. Potom som sem dlhší čas nechodieval, ak nerátam Hlavnú stanicu. Našťastie, neďaleko odtiaľto, na Karpatskej, vznikol pred pár rokmi klub U Očka. Začali sa tam organizovať akcie, pretože ľudia zrejme mali pocit, že už nie je kde robiť istý typ produkcie, ale teraz tam býva všeličo, dokonca literárny festival. Karpatská ulica je tak trochu orientovaná na dizajn a mohol by to byť akýsi zárodok umeleckej štvrte. Vo väčších mestách to funguje. Sú štvrte, kde sa umelci nasťahujú a pulzuje to tam, ale v Bratislave sa to akosi nedarí. Pokiaľ ide o súčasnosť, od kedy sme tu s A4, je naozaj zvláštne pozorovať, ako sa tu miešajú rôzne kultúry, ktoré chodia napríklad do Randalu, alebo do MMC-čka a niekedy nesmelo nazrú aj k nám. Pamätám si, že donedávna bol tu v budove aj Hopkirk celkom zaujímavým priestorom. Poskytovali v ňom priestor mladým umelcom, bol som tam na niekoľkých výstavách. Ale dnes to už očividne nemá taký charakter.“
Ľubo: „Teraz som si spomenul, že na Jelenej vlastne vzniklo aj divadlo, premiéru tam malo predstavenie divadla SKRAT s názvom Stredná Európa ťa miluje. Bolo to u Vlada Zboroňa, ktorý tam býva a tá inscenácia mala premiéru v pivnici a potom ešte aj päť repríz, tak niekto povedal, že Divadlo Jelenia 10. To je tiež špeciálna vec, ktorú neviem, či sa podarilo zaznamenať, ale možno takto sa to podarí.“
Slávo: „Tu sa pomerne málo rozmýšľa nad komunitným aspektom a vôbec nad vzťahom k svojmu prostrediu. Zažil som to v Brooklyne, je to obrovská štvrť, ale lokálne tam fungujú mikrokomunity, sťahujú sa tam umelci, ktorí sú potom pohromade, čo je to veľmi obohacujúce. Pre mladých, umelecky založených ľudí je to tam veľmi príjemné, pretože spoločne fungujú ako komunita, ktorá je veľmi súdržná a chcú si ten svet okolo pretvoriť podľa seba.“
Ľubo: „Keď hovoríš o Brooklyne, nedávno som kdesi čítal, že umelci sa nasťahujú do oblastí, kde nikto nechce bývať, sú to sociálne slabšie oblasti a keď sa tam nasťahujú, tak tá štvrť po čase dostane iný kredit a potom tam prídu developeri a umelci musia ísť zase inam.“ (smiech)
Pokračovanie rozhovoru Bohdana Smiešku a Zuzany Ivaškovej s ľubom Burgrom a Slávom Krekovičom nájdete tu:http://dizajnkazdodennosti.sk/2013/09/22/378/